Bola predstavená reforma daní. Nejdem vás trápiť rozoberaním jej jednotlivých dielikov. Nepovažujem to za dôležité, hoci niektoré aspekty sú fajn (zníženie počtu výnimiek), iné sú prudko zlé (centralizácia). Minister financií sa pri reforme trocha podobá na „škrupinkára“. Rýchlo prehadzuje stovky miliónov eur z jednej škrupinky do druhej a popri tom odvádza vašu pozornosť rozprávaním o daňovej spravodlivosti či odporúčaniach OECD. Pomotaný daňovník si popri tom ani nevšimne, že guľôčka zmizla z jeho pohľadu a 35. sociálny balíček sa skryl za sofistikovanú daňovú reformu.
Verejný rozpočet bude v roku 2021 hospodáriť so schodkom 6,6 miliardy eur a na rok 2022 je plánovaná diera 5,5 miliardy eur. 12 miliárd eur za dva roky, to je sedem ročných rozpočtov na školstvo alebo desať rokov výdavkov na armádu, alebo päť rokov príjmu z korporátnej dane.
Na pokrytie tejto diery by bolo potrebné masívne zvýšenie všetkých daní a odvodov. Lenže to už politici dávno robia. Za poslednú dekádu narástlo daňovo-odvodové zaťaženie o deväť percent HDP. To znamená, že na daniach sa vyberie takmer o desatinu ekonomiky viac ako pred desiatimi rokmi. Od krízy v roku 2008 narástli príjmy verejnej správy o 79 percent, čo je piaty najvyšší rast v celej EÚ.
Politici pred pandémiou od rastúcej ekonomiky každý rok dostávali darčeky v podobe vyššieho výberu daní a odvodov, než bol rozpočtový plán. Napríklad v 2018 to bol „bonus“ 1,8 miliardy, v 2019 zase 1,1 miliardy eur. Z týchto nečakaných prebytkov sa neušetril ani cent.
Pandémia si, samozrejme, vyžiadala zopár miliárd eur výdavkov, no v smršti desiatok opatrení z minimálne šiestich sociálnych balíčkov je to len smietka. Nemíňalo sa len cez sociálne balíčky. Výdavky na mzdy štátnych zamestnancov narástli v období 2008 až 2019 o 86 percent, na dôchodky o 71 percent. V roku 2008 bola priemerná mzda vo verejnom a súkromnom sektore takmer na euro rovnaká. Dnes majú štátni zamestnanci priemerne o 225 eur viac ako pracujúci v súkromnom sektore. Štát nie je schopný ušetriť ani tam, kde ho o to na kolenách prosíme. Napríklad už zľudovený príbeh nakupovania mimoriadne nevýhodných plechových tabuliek s EČV trvá už 25 rokov a bude trvať ďalej.
Tieto rozpočtové bakchanálie môžu pretrvávať vďaka politike ECB, ktorá by zafinancovala dlh členských štátov, aj keby si z neho budovali zlaté pyramídy (veď aj to sú pracovné miesta, nie?). Ale na tejto oblohe sa už pomaly zmráka. Rastúca inflácia prinúti skôr alebo neskôr aj ECB skrotiť tlačiarne. Potom si užívať budú už len tí, ktorí dokážu zreformovať svoje výdavky.