Kto len zbežne sleduje českú politiku, nemohol si nevšimnúť hlboký rez, ktorý oddeľuje tábory odstupujúceho premiéra Andreja Babiša a nastupujúceho premiéra Petra Fialu. Je určite porovnateľný s tým naším, ktorý zjednodušene nazvime Smer versus Antismer. V Česku sa to skončila 30.novembra 2021, kedy sa Babiš s Fialom postavili na spoločnú tlačovú konferenciu a spoločne podporili rozumné opatrenia na akceleráciu očkovania a celkový boj proti pandémii.
Aby bolo jasné. Títo dvaja páni, ktorí si posledné štyri roky nič nedarovali, nebudú odteraz ani kamaráti, ani spolu nepôjdu na pivo. Oveľa pravdepodobnejšie je, že budú pokračovať v tvrdom a niekedy až krutom politickom súboji. Dokonca aj pri otázke povinného očkovania by sa dokázali poriadne posekať. Obaja však preukázali formát, že vo veciach, kedy ide o životy ľudí, sa dokážu spojiť a dokážu sa aj dohodnúť.
Obaja totiž zjavne chápu, že v živote ľudského spoločenstva sú okamihy, kedy skrátka práve toto politici urobiť musia. Politici, ktorí majú kus zdravého rozumu a politici, ktorí majú aj štátnický rozmer.
A teraz späť domov do detskej izby mladšieho brata (rozumej Slovenska). Predstavte si v takejto konštelácii Pellegriniho a Hegera, alebo ešte lepšie Pellegriniho a Matoviča, alebo najlepšie rovno Fica a Matoviča. Ale načo tak vysoko rúbať? Predstavte si dnes v takejto situácii napríklad Pellegriniho a Fica, alebo štyroch lídrov štyroch koaličných strán. Dosť ťažko predstaviteľné, že?
Táto krajina je tak rozdelená (možno skôr rozmontovaná), že jej predstavitelia už nevedia urobiť ani takto elementárny krok. A ak by im to náhodou aj napadlo, alebo by sa ich na to niekto spýtal, odpovedali by nám určite starým známym „ja za to nemôžem, to tí druhí, prví, iní, zlí, lotri, zlodeji, blázni ... vyberte si, ponuka je dosť široká.
Aby nedošlo k nedorozumeniu. Ambíciou tohto textu nie je spojiť rozhádanú slovenskú politickú scénu. To sa ani nedá a ani sa o to netreba pokúšať. Snažím sa len na pomerne pochopiteľnom príklade ilustrovať stav, v akom sa spoločnosť v pandemickom píku nachádza. A ten stav je neutešený a nedáva nám prakticky žiadnu dobrú perspektívu.
Pretože v takomto stave sa môže stať prakticky hocičo. Občanom, silovým zložkám, lekárom, sestrám, záchranárom, prakticky komukoľvek skrátka môžu rupnúť nervy a zažijeme veci, o akých sa nám 32 rokov ani len nesnívalo.
Pokiaľ toto politici nevidia a nechcú vidieť a pokiaľ ich ani toto aspoň na chvíľu „nevypne“ z permanentného súboja, ktorý pripomína primitívnu zábavu na nelegálnych psích zápasoch, riskujú nielen svoju budúcnosť, ale aj budúcnosť celej krajiny.
V krízovej komunikácii platí jedno staré pravidlo a to sa nikdy nezmení. Jedna dobre vyslovená veta, jedno dobre postavené posolstvo, jeden dobre premyslený krok dokáže zvrátiť katastrofickú situáciu už len tým, že nakreslí novú čiaru, nový vektor a nový trend. Niekedy to zaberie hneď, inokedy to trvá dlhšie, ale vždy to má nejaký pozitívny efekt.
V jazyku politiky to minimálne spojí väčšiu časť spoločnosti a poskytne time out pred hľadaním ďalších podobných krokov, ktoré majú potenciál stať sa tým základným tmelom. Tým tmelom, ktorý spoločnosť drží pokope.
Presne také niečo dnes Slovensko potrebuje viac, ako kedykoľvek predtým. Lenže to neprichádza. Správame sa tu ako pubertálni sopľoši, ktorí zo zavretej detskej izby urazene ukazujú rodičom vztýčený prostredník.
Takže naša pozícia mladších bratov je vlastne ešte eufemizmus.