Náš spôsob žitia deň čo deň vydáva svedectvo o nás. Či sme dobrí a spravodliví, ako sa správame k svojim partnerom, ako vychovávame deti, či vnímame aj spoločenskú zodpovednosť, alebo žijeme iba pre seba. Receptúra žitia je často daná tým, že niečo platí navonok, niečo snujeme, niečo je z lásky, niečo z výpočtu možných výhod. Podľa takého kalkulu potom púšťame jazyk „na špacírku“, čo nesvedčí práve o dobráctve a láske k blížnemu.
Oproti tomu, ak sa stane nešťastie, mnohí z náhodných svedkov sa v sekunde stávajú záchrancami a nehľadiac na nebezpečenstvá konajú. Avšak v každodennom správaní akoby sčasti odchádzala „originalita“ našej osobnosti a nastupuje jej falzifikát, vytŕčajúci navonok nie to, akí sme, ale ako sa dokážeme premeniť na plagiátora.
Na jednej strane vzdávame iným, často aj neznámym ľuďom, formálnu úctu, avšak pozdravy hoci aj od vysokopostavených, spoločensky uznávaných ľudí, hádžeme do koša. Odkladáme bokom iba tie, ktoré nám zvlášť lichotia a sú akoby dokumentmi našej vlastnej dôležitosti.
Naše ego však môže zahlušiť konanie dobra už zo samého pocitu moci v okamihu, ak cítime prevahu, danú povedzme svojím pracovným zaradením. Ak hľadáme ospravedlnenie a nechceme vidieť seba v krivom zrkadle, stačí povedať, veď predsa „človek je tvor emocionálny“. S falšou lichotníkov a maskou dobráka zdôrazňujeme obdiv k spasiteľom súčasnosti a pripájame sa k tým, ktorí si dobývajú slávu cez neúprimnosť a neveru. Žiaľ, životné ideály a charakter človeka sa lámu v okamihu, ktorý umožňuje voľbu medzi takými fenoménmi, ako „mať“, alebo „vedieť“.
Honosné dary sú často vstupenkou na pódium vystatovačnosti a neraz i zastretou formou všimného. Sviatky či oslavy na to dávajú dostatok príležitostí. Darmi však bývajú aj materiálne skromné, ale znalosťami a vlastným pričinením bohaté dary. Šikovní remeselníci, a umelci dávnej minulosti svojim najbližším darúvali vlastné výtvory, v skutočnosti darovali kus svojho života.
Oproti sebe stoja materiálno a duchovno. Namiesto toho, aby si navzájom porozumeli, uctievajú svoju modlu a prekypujú nenávisťou k opozitám. Túto dilemu spravidla nevyrieši analytický rozum, ale fenomén zvaný láska. Tá sa nemeria ani množstvom či jeho cenou, ani príčinou. Je zdôvodnením potreby dávať a tešiť sa spoločne z daru, ktorého hodnota je práve vo vnútornom prežívaní dobra a krásna.
Verme, že svet vyviazne z hrozieb zničenia samých seba produktmi vlastného rozumu, a že objavy a vynálezy, ktoré mali slúžiť ľudstvu, sa aj naplnia podľa tých najkrajších predsavzatí.