Je to zaujímavý pojem a ponúka veľmi široké uplatnenie v spoločenských diskusiách, ktoré v postfaktuálnej dobe vedieme. Hlavne preto, že tieto „diskusie“ často nemajú ani základné parametre toho, čo sme sa o obsahu slova „diskusia“ kedysi dávno učili.
Môj širší výklad tohto pojmu je asi taký, že intelektuálny rasizmus v princípe diskusiu zabíja. V rasistickej spoločnosti (nemusí to byť rovno apartheid) nejde černoch do „bielej“ kaviarne, lebo sa tam zle cíti. A beloch zase nejde do černošského klubu, pretože sa tam tiež necíti dobre. V spoločnosti, kde panuje intelektuálny rasizmus z presne tých istých dôvodov nejde názorový oponent do diskusie s iným názorom. A nie kvôli tomu, že nemá argumenty, alebo si myslí, že ich má slabé, ale jednoducho preto, že v prostredí intelektuálneho rasizmu to nemá zmysel.
Stará dobrá diskusia (aj tá kaviarenská) je pritom super dôležitá vec. Dišputy názorových protivníkov pri fľaške suchého bieleho (alebo akéhokoľvek iného aditíva) boli kedysi ozdobou intelektuálneho kvasu našej civilizácie. Koniec koncov – parlamenty boli svojho času vymyslené na to, aby sa tam „do krvi“ pohádali nad verejnými vecami volení zástupcovia ľudu a aby to bolo bezpečné, bola ku tomu vymyslená aj poslanecká imunita. Tak ako môže boxer v ringu legálne stĺcť súpera do bezvedomia (na ulici by ho naopak zatkli), môže aj poslanec na pôde parlamentu obrazne povedané „stĺcť“ názorového odporcu svojím rétorickým výkonom.
Intelektuálny rasizmus, čiže akési nastavenie, že s týmito hajzľami sa predsa nebudeme baviť, takéto intelektuálne zaujímavé strety, v podstate zabíja, respektíve ani ich nepripustí.
Keď to preložíme do slovenskej politickej reči, tak pri panujúcom intelektuálnom rasizme napríklad pravoverný „saskár“ nevstúpi do relevantnej diskusie so „smerákom“, pretože vodítko intelektuálneho rasizmu ho najneskôr po druhej vete dovedie ku pojmom „zlodej“, „kriminálnik“ ...atď.
A je jedno, či sa diskusia začala o daniach, súdoch, alebo protipovodňových opatreniach. Pravoverný smerák sa zase nebude v dôsledku intelektuálneho rasizmu baviť s „huličom“.
Najsilnejším politickým nositeľom intelektuálneho rasizmu sa ukazuje byť líder OĽANO. Ten keď je pri sile a chuti, dokáže okolo seba v priebehu extrémne krátkeho času vykopať také hlboké diferenciačné priekopy, že sa jednoducho nedajú preskočiť. A navyše sa mu pokojne môže stať, že jedného dňa ich nedokážu preskočiť ani ľudia z jeho primárneho okruhu. Nakoniec – raz sa mu to už aj stalo, keď poslal novembrových bardov na detektor lži so zdôvodnením, že sa chce uistiť, že nekradli. Pamätáte sa?
Jasným indikátorom vzmáhajúceho sa intelektuálneho rasizmu je premiérovo posolstvo opozícii: „Kto do nás kameňom, my do neho dvomi“. Toto posolstvo určite nepredznamenáva, že sa môžeme tešiť na tvrdé, ale zmysluplné diskusie o dôležitých veciach vo verejnom priestore. Isteže – premiér by sa určite bránil tvrdením, že vydržal dlho, ale už má dosť toho, aby denne počúval, že je stelesnením diabla, pričom v skutočnosti je iba normálne štandardne zvoleným politikom, ktorý sa za posledných viac ako 10 rokov predviedol, ako zjavne najšikovnejší majster politického remesla. Ale aj pri tejto – čiastočne pochopiteľnej – výhovorke platí, že pripustiť takýto úpadok verejného diskurzu je v podstate alarmujúce.
Úplný intelektuálny rasizmus môžeme vidieť na sociálnych sieťach a v online vôbec. Anonymní diskutéri, ktorí si užívajú svoju imunitu plynúcu z anonymity sa často do „diskusie“ ani len nedostanú. Hneď od začiatku totiž pália ostrými a iba nadávajú. Keby sa nenávisť z niektorých diskusných fór (a nie z nejakých obskúrnych, ale bohužiaľ aj z diskusných fór relevantných médií) preniesla na ulice, tak by to skončilo kopaním na zemi do hlavy.
A keďže aj offline spoločenský diskurz sa už v podstate dostal do polohy „dva kamene“, prípadne „skončíš v base ty zmrd“, máme sa v úvodzovkách na čo tešiť.
Na začiatku spomenutý autor popisovaného zaujímavého pojmu “intelektuálny rasizmus“ sa jeho postuláciou podľa všetkého domáha zdravého rozumu a normálnych vzťahov. Možno ho ku tomu predurčuje jeho súčasná pozícia šéfa štátnej kasy, kde by si s vyššie popisovanými „perlami ducha“ asi nevystačil, ale v každom prípade je to povšimnutia hodná iniciatíva. Minimálne na zamyslenie sa.