Z rozprávkového oslíka po otrasení padali zlaté mince. Ak sa otrasie CAP, možno sa tiež nejaké euromince ušetria. V tomto prípade ale nejde o zviera, hoci to k nim má blízko, ale o Common Agricultural Policy, teda Spoločnú poľnohospodársku politiku Európskej únie (čitatelia prepáčia, že nepoužívam mätúcu skratku SPP).
Rímske zmluvy v roku 1957 položili základ pre vytvorenie spoločného trhu v EÚ, teda vlastne vtedy ešte Európskeho spoločenstva. Povojnové dekády však neboli v Európe zlatým obdobím pre voľný trh a poľnohospodárstvo bolo vo väčšine západoeurópskych krajín obzvlášť intenzívne dotované, regulované, kvótované a inak mučené. Preto v roku 1962 vznikla CAP, ktorá na spoločný trh pustila poľnohospodárstvo, ale obstavala ho múrmi dotácií zo spoločného rozpočtu. Ešte v 80. rokoch išlo na poľnohospodársku politiku okolo 70 percent spoločného rozpočtu ES. Dnes je to okolo 40 percent rozpočtu EÚ.
Kľúčovým hráčom pri vzniku CAP bolo Francúzsko, ktoré ostalo po dlhé dekády zúrivým obhajcom zachovania nemennej spoločnej poľnohospodárskej politiky. Malo čo robiť – kritika CAP prichádzala v pravidelných intervaloch. Už len fakt, že taká veľká časť rozpočtu smeruje do sektoru, ktorý tvorí malú časť ekonomiky, je zarážajúca. Obrovské dotácie narúšajú cenový mechanizmus a spôsobujú mnohé neblahé efekty. Farmári sa zameriavali na najviac dotované činnosti, vznikali prebytky plodín, ktoré sa následne likvidovali alebo zaplavovali rozvojové trhy. Kritika sa ďalej zostrila po vstupne nových členských krajín, z ktorých mnohé považujú dotačné podmienky za nevýhodné voči ich poľnohospodárom.
Hoci sa udiala séria reforiem a význam CAP poklesol, poľnohospodárstvo ostáva témou a po odchode britských peňazí z rozpočtu EÚ bude ešte živšia. Francúzsko sa k reformám CAP nikdy veľmi nemalo – ešte v roku 2010 vtedajší prezident Sarkozy vravel, že bude chrániť francúzske peniaze z CAP „do posledného eura“. Svoju ochotu hľadať kompromisy označil za nulovú.
Zmenili sa časy aj prezident. Rozpočet EÚ sa bude musieť reorganizovať a v EÚ rezonujú čoraz viac iné priority, než je nárast počtu dojníc vo Francúzsku. V decembrovom liste Paríž žiadal Brusel, aby priorizoval obranu a vzdelávanie a podnikol „hĺbkové reformy najstarších politík“, medzi ktoré CAP nepochybne patrí. Už mesiace predtým Emmanuel Macron poskytoval opatrné náznaky, že zmeny v poľnohospodárskej politike nepovažuje za tabu.
Reči sa rozprávajú, ale chlieb sa je – a v prípade francúzskej politiky obzvlášť. Traktory tamojších farmárov určite nepovedali posledné slovo v blokovaní ciest a vysýpaní hnoja (a v septembri napríklad aj sena) pred úrady. Reformu CAP-u však potrebuje celá EÚ, vrátane Slovenska.