Opatrnosť je možno aj na mieste, pretože hory dolárov a eur, ktoré tieto dva symboly „cool biznisu“ nahonobili len tým, že platia menej ako jedno percento, z nich robí silných protivníkov pre akúkoľvek verejnú moc.
Onlinoví miliardári, ktorí často planéte (ľuďom aj firmám) kážu, ako správne a najmä transparentne žiť a podnikať, totiž disponujú nielen armádami právnikov a finančných poradcov (tých má aj tabakový, farmaceutický, ropný, finančný ... atď. priemysel), ale aj nakumulovanou obrovskou mocou a vplyvom. Väčším, ako si vôbec dokáže (a nielen bežný) človek predstaviť.
Obrovská moc týchto spoločností sa opiera o pilier, ktorý je tvorený akousi kombináciou najväčšieho skladu informácií s najväčším systémom ich distribúcie. Kapacita skladu aj kapacita „prepravného“ systému sú prakticky neobmedzené. Aj preto rastú každú sekundu.
Zhromažďovaním, spracovaním a distribúciou informácií sa odjakživa na svete zaoberali médiá. Noviny, televízie, rádiá a takých posledných 10-15 rokov aj (skôr najmä) ich online verzie.
A tu to začína byť zaujímavé. Najmä Facebook napríklad dlhodobo, systematicky a urputne bráni interpretáciu, že on nie je médium, ale iba sociálna sieť, ktorú tvoria dobrovoľné interakcie jednotlivcov. Jednoducho, že ON ten obsah netvorí.
Tomuto zbabelému úteku pred zodpovednosťou by sa ešte dalo porozumieť (veď komu by sa chcelo dobrovoľne vstúpiť do sveta regulácie, mediálnych rád, kódexov a množstva iných povinností, ktoré médiá majú), keby tu neexistovala aj tvrdá biznis doložka výhod. Oni totiž Facebook aj Google s informáciami, ktoré netvoria a s tvorbou ktorých nemajú žiadne náklady veselo obchodujú. Predávajú ich a predávajú s nimi aj kopec reklamy. A aj to by bolo v poriadku v situácii, kedy by si ich od tvorcov (rozumej médií) kupovali. Lenže to nerobia a potom sa zrazu dočítame, že zo slovenského približne 80 miliónového koláča online reklamy si ročne odkroja viac ako polovicu (niektorí hovoria, že až tri štvrtiny).
Neviem presne koľko ľudí je priamo na Slovensku zamestnaných v Google a Facebook, ale dohromady ich viac ako 20 - 30 nebude. Keď spočítame všetkých vydavateľov, novinárov, fotografov, kameramanov, zvukárov, strihačov, editorov, grafikov, korektorov ...atď. ktorí pracujú v slovenských médiách, berú platy a honoráre, platia dane a odvody, platia všelijaké iné dane za odpad a čo ja viem čo ešte, podnikanie pod krídlami Google a Facebook je naozaj cool. Robustné algoritmy urobia všetku prácu a o utŕžené peniaze sa účinne postará „dvojitá írska“ a „holandský sendvič“ (rozumej optimalizačné daňové schémy).
Z uvedeného logicky vyplýva, že na začiatku úvah o zdanení takéhoto typu podnikania, by mala byť otázka, ako prinútiť najväčší informačný sklad a najväčšiu distribučnú sieť informácií, platiť za obsah, s ktorým obchodujú, ale ktorý nevyrábajú a ani si ho nekupujú. Jednoducho si ho berú, alebo – v lepšom prípade – zaň platia autorom odrobinky, ktorých výška sa ani nedá negociovať. Určia ju oni a podľa systému „ber, čo dávame, alebo choď do ... „. Pre presnejšie čísla si urobte anketu medzi vydavateľmi a prevádzkovateľmi online portálov. Ak sa nebudú báť, prípadne hanbiť, povedia vám to percentíčko.
Vo svete, kde napríklad každá zapľuvaná krčma, alebo ak chcete organizátor dedinskej zábavy, musí zaplatiť autorskej asociácii poplatok za verejné šírenie hudby, je toto absolútne nefér a nespravodlivé.
A na milión percent to nie je „cool“.