Na olympiádu do Kórey vyráža slovenský hokejový tím bez jediného hráča zo Slovana Bratislava (môže sa zmeniť, lebo traja náhradníci sú v širšej nominácii) a celá partia je takmer na sto percent zostavená z našej a českej najvyššej hokejovej ligy. A to napriek tomu, že KHL má (presne kvôli olympiáde) mesačnú prestávku. Toto celé je udalosť, aká možno ani nemá v histórii nášho hokeja obdobu. Poďme sa po poradí pozrieť na to, čo to vlastne o hokeji vypovedá?
Po prvé sa musíme zhodnúť na tom, že Craig Ramsay a Miro Šatan vedia, čo robia. Nomináciu zostavili tak, ako to oni dvaja považovali za najlepšie. Im dvom nikto nemôže zavolať „zober Fera, Miša, Jana, Patrika ... lebo však vieš ...“. Možno aj prvý krát v novodobých dejinách slovenského hokeja sa kritérium „telefonát“, alebo „prosba“ neuplatnilo. A pri jasnej absencii hráčov NHL (tá nemá prestávku), týmto dvom expertom na hokej vyšlo to, čo do Kórey berú. Ak sa ešte raz zhodneme, že vedia čo robia a nebudeme ich rozhodnutie po krčmách spochybňovať pred, ani po olympiáde, je toto dnes naozaj to pravé zrkadlo stavu nášho hokeja.
Po druhé. Umelo živený mýtus, že účasť Slovana Bratislava v KHL je niečo, čo posúva náš hokej dopredu, vyšumel. Nič proti Slovákom, ktorí za Slovan hrajú (určite ich výsledky trápia a bojujú ako sa dá), ale celá táto politicko-putinovská šaráda, ktorá je fundamentálnym ekonomickým nezmyslom, nemá pre nás ako krajinu žiadny zmysel. Skôr naopak. Absencia Slovana Bratislava v našej najvyššej lige uberá z jej dynamiky a marketingovej hodnoty minimálne polovicu. Poraziť Slovan bývalo misiou sezóny pre každý iný mančaft. Hviezdy našej plnohodnotnej, účasťou Slovana podporenej najvyššej ligy, by tak isto ako v dobách pred KHL mohli prenikať do NHL, alebo švédskej, fínskej, českej, či ruskej ligy. Fungovalo to a fungovalo to v zásade dobre.
Statočný fanúšik Slovana Bratislava je dnes (ale aj minimálne dve tri sezóny dozadu) odsúdený na to, že na domáci zápas sa ide pozrieť vlastne „iba na hokej“. Prilákajú ho hviezdy z iných bohatších tímov a ide iba o to, ako sa s tým zdeptaný bratislavský tím vyrovná (rozumej, ako dlho bude odolávať). Ak aj Slovan náhodou vyhrá, ide iba o to, o koľko bodov sa skráti jeho strata na nedosiahnuteľnú métu účasti v play-off. A na toto máme byť s výkrikom „My sme tu doma“ hrdí. Na tím, ktorý je od začiatku bez šance a kde ešte aj tí Slováci, ktorí v ňom hrajú, hrajú iba druhé husle (česť výnimkám).
Po tretie. Ak je momentálna forma tých najlepších zo slovenskej a českej najvyššej ligy lepšia, ako forma slovanistov z KHL (a tu ja verím dvojici Ramsay : Šatan), tak to môže byť spôsobené nielen tým, že sú to lepší hokejisti, ale aj tým, že hrajú ligy, ktoré pre nich majú gule. Ruvú sa o každý bod, pretože – napríklad ak berieme iba našu Tipsport ligu - napriek dominancii Trenčína, Banskej Bystrice, Nitry, alebo Košíc stále platí, že do play-off ide osem mančaftov a tam sa začne zase bitka od začiatku.
Hokejisti (najmä mladí chalani) nie sú stroje. Chcú vyhrávať, chcú mať šancu vyhrávať, chcú sa biť o každý bod a chcú sa presadiť. Pokiaľ už na začiatku sezóny vidia, že základnou časťou končia a budú mať šťastie, ak im vtedy budú chýbať iba dve tri a nie viac výplat, môžu mať aj sto mentálnych koučov, ale neuniknú psychickému bloku.
Čiže. Nezmyselné potácanie sa Slovana Bratislava v KHL dorazilo do konečnej stanice a jasne to vyjavili dvaja špičkoví výpravcovia Ramsay a Šatan. Hrdému tímu, ktorý hrá nedôstojnú úlohu v predraženej zábavke ruskej politicko-ekonomickej oligarchie, vylepili síce nečakanú, ale zaslúženú facku.
Chvalabohu, že ich tu máme, pretože na nich si nikto nedovolí nič vykrikovať a oni nemusia nikomu nič zdôvodňovať. Ich mená, história a skúsenosti sú zdôvodnením.
Záverom. Ako každý fanúšik, aj ja si želám úspech našich hokejistov na olympiáde. Snáď prvý krát odkedy funguje samostatný slovenský hokej, mám ale trochu iný pocit a nesnívam o náhodnej medaile.
Budem absolútne spokojný keď uvidím, že náš tím bojuje v každom zápase do poslednej sekundy, keď uvidím, že hráči makajú a poslúchajú trénera. A keď niečo vyhrajú, budem nadšený.
Hokejová nominácia na olympiádu je prvým krokom na zrejme veľmi dlhej a strastiplnej ceste pokusu o návrat slovenského hokeja do svetovej špičky. Možno bude trvať 5, možno aj 10 rokov. Tak sme na tom.