Bez ohľadu na výsledok českého finále prezidentského súboja sa utorkový prvý prezidentský TV duel zapíše do dejín českej politiky, ako príklad kde rutinér zvalcoval outsidera. Starý, slabý, fyzicky a čiastočne aj mentálne oslabený deduško Zeman sa pohrával s dlhoročným šéfom českej akadémie vied profesorom Drahošom, ako mačka s myšou. Keby sa takto stretli pred piatimi rokmi, keď bol ešte Zeman takpovediac pri sile, snáď ho aj roztrhá na kúsky.
Dovolím si teraz úplne odbočiť z mainstreemu (takých komentárov bude určite dosť) a ponúknem úvahu, ktorá má svojím spôsobom aj presah do našich politických vôd.
Bývalý slovenský premiér Mikuláš Dzurinda nedávno vo veľkom interview povedal jednu dôležitú vetu: Róberta Fica netreba démonizovať, ale treba ho politicky poraziť. Bodka. Tým je povedané všetko na adresu mýtických bratislavských a pražských kaviarní.
Tieto spolky, ktoré nikto nevie presne definovať sa vyznačujú jedným typickým znakom – skoro vždy hovoria o bazálnom ohrození demokracie, hrozbe Ruska, strate ideí ... atď. A vždy si vyberú nejakých hrdinov a anti hrdinov na strete ktorých podľa nich stojí a padá existencia štátu, demokracie, slobôd, istôt, šťastia, rozvoja, pokroku a čo ja viem čoho všetkého ešte. Popri tom majú tendenciu vyšpičkovať tieto strety do takých otáčok, že ich výsledok sa stáva akoby fatálnym (rozumej – ak vyhrá anti hrdina, je to koniec sveta, štát sa zrúti, všetko sa rozkradne, skončí demokracia, prídu Rusi ...).
Tento tlak „kaviarní“ často spôsobí, že ich vybratým hrdinom prepne. Napriek tomu, že sú aktérmi iba úplne obyčajného politického a navyše aj demokratického súboja, začínajú sa zamotávať do siete úvah o tom, aký sú strašne dôležití, ako to celé na nich stojí a padá. Každým dňom sa ráno dlhšie a dlhšie pozerajú do zrkadla, každým dňom sa cítia byť silnejší, povolanejší a nenahraditeľnejší. Premýšľajú o neuchopiteľných veciach, menia sa na záchrancov sveta a zabúdajú na tú najdôležitejšiu misiu, ktorú majú. Že musia jednoducho svojho politického súpera, politicky poraziť – rozumej rozdupať ho vo voľbách.
Keby profesor Drahoš nepodľahol tlaku pražskej kaviarne, ktorá mu vtlačila do mozgu nezmysel, že ak nevyhrá Česko umrie, dokázal by uvoľnene prefackať úradujúceho šéfa pražského Hradu jedna radosť. Neviem, či by vyhral, pretože Zeman má naozaj veľmi pevný a stále aj poriadne veľký elektorát, ale určite by sa nenechal naopak prefackať on sám. Takto iba sedel ako myš pred kobrou a zmohol sa iba na chabé žiačikovské pokusy vzdorovať svojmu profesorovi. Dokonca aj ak Drahoš vyhrá a stane sa hlavou štátu, túto potupu si odnesie aj do siení pražského Hradu. A bude ho strašiť celý mandát.
Omyl kaviarní (pražskej aj bratislavskej) spočíva v tom, že riešia fatálny problém budúcnosti našich krajín. Nie je to pravda. Fatálnu vec sme vyriešili v Novembri 1989 a my Slováci tak trochu aj v roku 1998, kedy sme poslali do kelu Mečiara.
Odvtedy máme vždy v nejakých periódach voľby (také, alebo onaké) a riešime si svoje vnútro štátne pomery. Obidve krajiny sú v NATO a EÚ, majú svoje inštitúcie (horšie, aj lepšie) svoje problémy a svoje úspechy. Pritom stále menej úspechov a problémov ktoré riešime, je našťastie závislých od práce našich politikov.
Po takmer 30-tich rokoch slobody by bolo načase nadobudnúť trochu viac občianskeho sebavedomia a pochopiť, že akúkoľvek kreatúru voľby raz za čas vyvrhnú, vieme ju s prehľadom odpáliť pri voľbách najbližších (napríklad Kotleba). Tie cykly sú nastavené tak, že za 4,5,8, alebo aj desať rokov nedokážu úplne rozmontovať to, čo tu máme.
Slabosť liberálnych demokracií sa najviac prejaví vtedy, keď ich občania prídu o sebavedomie a vedomie vlastnej sily. Keď aj tí, čo sú aktuálne „out“ podľahnú myšlienke, že ak sa nedostanú „in“, všetko sa skončí. Neskončí.
Vráťme sa ku Dzurindovej myšlienke a trošku ju zovšeobecnime. Politického protivníka netreba démonizovať, treba ho politicky poraziť. Démonizovaním ho totiž v skutočnosti posilňujeme a zväčšujeme.
Strih – debata Drahoš versus Zeman, kde Drahoš hovorí: „Pán prezident, toto a toto ste urobili zle, hlúpo, neslušne a hulvátsky, všetci to vedia a ja by som to nikdy neurobil, ale naopak, robil by som toto a toto. Mnohí – vrátane mňa – sa za Vás hanbia a mali by ste sa aj Vy. A môžete si svoje bonmoty nechať – už nikoho nebavia, sorry ako“.
Namiesto toho publikum videlo desaťročného šéfa akadémie vied a profesora, ako čosi habká o fajčení v dedinských krčmách. Keby to nebolo smutné, bolo by to na smiech.