Dnes v dobe hoaxov, postfaktuálnych statusov, alternatívnej reality a pravdy hovoriť o kamarátoch? Sú kamaráti vôbec reálni, alebo začíname žiť dobu imaginácie a jej priemetov do reality? Je ľpieť na kamarátstve naozaj rozumné?
Napriek všetkému, niekoľko kamarátov stále mám. Nie virtuálnych, postfaktuálnych, alternatívnych. Mám kamarátov vlastne len z dvadsiateho storočia. Sú to moji priatelia z bratislavského korza, moji spolužiaci zo strednej a vysokej školy. Sú ozajstní, majú mäso a kosti, spoločné máme len zážitky. Nič viac, čo by nás mohlo rozdeľovať, čo by nás spájalo s niečím, čo dnes nechceme verejne priznať. Je ich viac, ale spomeniem len dvoch. Tí dvaja emigrovali v roku 1983 či 1984. Chlapi, ktorí prežili väčšinu svojho života v emigrácii. Šaňo Krajči a Milan Slama. Žijú v LA, slovenskí amíci poznačení americkou, ale stále najmä slovenskou kultúrou.
Nedávno som mal cestu do USA. Po 34 rokoch som ich oboch stretol. Už dávno som nič také príjemné nezažil. Roky neprerušili naše priateľstvo. Naopak, veľa sme hovorili, hovorili a hovorili. O čom? O bežných veciach nášho súčasného života. Boli sme si vzácni. Čas išiel rýchlejšie, tak ako to v príjemných situáciách býva. Nikto sa nepredvádzal, nikto neohuroval, nikto nič neprifarboval. Nehľadali sme benefit z nášho stretnutia. Bolo nám jednoducho fajn! Nemali sme dôvod si neveriť, na nič sme sa nehrali, boli sme na jednej vlne vzájomnej dôvery.
Prečo o tom píšem?
Mám ojedinele aj priateľov z dvadsiateho prvého storočia. Reálnych, nekalkulujúcich, bez vzájomných nárokov na akékoľvek benefity. Nie, nie sú to emigranti, ani nie sú virtuálni. Sú z mäsa a kostí. Poznám ich, možno nie až tak dlho ako Šaňa a Milana, ale dosť dobre na to, aby som im veril. Jeden z nich sa volá Jiří Drahoš. Nebojte sa, nejde mi o politickú agitku. Jeho voľba je aj tak passé. A vôbec nemienim rozšíriť zástup analytikov volebnej výhry, či prehry. Chcem len veľmi jasne povedať, že Jirko isto nie je pedofil a čo je viem ešte čo. Je to skvelý človek, vedec a manažér. Má bezchybnú kariéru a naozajstných priateľov. Nie tých postfaktuálnych, ale jeho kolegov, ktorí ho poznajú dlhšie ako ja.
Preto ma trápi, keď sa politická súťaž znižuje do úrovne, ktorá je pod suterénom, a my voliči sme schopní ju akceptovať a vnímať ako bežnú súčasť voľby. V prípade môjho priateľa mi to vadí!