Adela Vinczeová: O našich hendikepoch

Často sa zamýšľame nad tým, či sa na školách deti učia to, čo naozaj potrebujú. Ochytané úvahy o tom, že dostávajú informácie, ale nie kontext, sú asi pravdivé. Česť výnimkám, česť učiteľom, česť aspoň nejakému vzdelaniu. Okrem toho všetci poznáme X situácií zo života, keď si povieme, že toto nás v škole mohli naozaj naučiť. Od toho, ako urobiť knedľu, založiť oheň, pestovať zeleninu na balkóne, vyberať kliešťa, až po tipy ako nespadnúť do vzťahu s manipulátorom, niečo o dôležitosti odpustenia, alebo ako vedieť reagovať na urážku.

Tento týždeň som sa stala krstnou mamou jednej novej knižky. Volá sa Sebaobhajovanie a je venovaná každému, kto chce pracovať, alebo hoc aj akosi lepšie komunikovať s ľuďmi s mentálnym hendikepom. Ľudia s mentálnym hendikepom sa často stretávajú s diskrimináciou, nepoznajú svoje práva, majú strach komunikovať, nemajú absolútne nastavené hranice svojho zdravého sebavedomia. Preto vznikol tento manuál pre špeciálnych pedagógov, ale aj záujemcov o tému mentálne hendikepovaných ľudí. V odbornej terminológii sa tomuto procesu nachádzania svojho miesta v spoločnosti hovorí sebaobhajovanie a ľudia, ktorí sú na tejto ceste aktívni, sa volajú sebaobhajcovia.

Keď som si tak listovala čerstvú knihu, ostala som zarazená vlastnou jemnou závisťou. Prečo sme na škole nikdy nemali takýto krúžok, predmet, seminár, na ktorom by sme rozoberali kľúčové témy, akými sú – sebavedomie, empatia, schopnosť komunikovať, vedieť formulovať svoj názor, ale rešpektovať iný, ako budovať vzťah, alebo ako spoznám svoju hodnotu? Možno by som sebaobhajovanie premenovala na sebazvedomenie. Manuál nájdenia seba. Alebo aspoň nasmerovania sa na nejakú jasnejšiu cestu.

Na krste sa zúčastnili niekoľkí absolventi sebaobhajovania. Mladí ľudia s mentálnymi výzvami, spomedzi ktorých však mnohí dokážu samostatne fungovať. Pracujú v krajčírskej dielni alebo v kníhviazačskej, dokonca existujú vo vzťahoch a budujú si spokojný život. Určite nie je všetko jednoduché a jeden manuál nespasí všetkých a všetko, ale je rozhodne fajn, že existujú oficiálne príručky, vďaka ktorým sa dá trošku upratať život. Vzorom nám môžu byť teda mentálne hendikepovaní. Verím, že raz sa na bežných školách budú môcť trošku upratať všetci žiaci. Lebo zatiaľ je rozhodne náročnejšie zvládať život s vedomosťami typu – kto dal kedy koho popraviť a kto napísal niečo, čo sme nikdy nečítali. Nuž, ale každý máme v živote nejaké svoje hendikepy.