Pozorovatelia politickej scény, ktorých morálne vyrušujú klebety o snahe premiéra stať sa šéfom Ústavného súdu, kombinované z pravdepodobným rozhodnutím hlavy štátu nekandidovať, sa mýlia. V tomto scenári „House of Cards made in Slovakia“, nedokážu vidieť to podstatné. Jedinečnú príležitosť na odblokovanie slovenskej politickej scény, ktorá je zaseknutá v neproduktívnom spore. Ten otravuje, delí a drása celú spoločnosť. A v zásade aj dusí normálnu politiku.
Tento omyl vyplýva z dvoch základných chýb vo vnímaní slovenskej politiky.
Chyba prvá. Premiér Fico je vnímaný skoro až v polohe démonického diabla, ktorý je ohrozením pre Slovensko. Pritom je to hlúposť. Fico je „iba“ najúspešnejším slovenským politikom od Novembra 1989. Nič viac, nič menej. Týmto úspechom si samozrejme pohneval množstvo menej úspešných, ale to je tiež jedno. Dôležité je, že vládol (vládne) v medziach ústavy, nikdy neurobil žiadny krok proti demokracii, alebo slobode médií. Drží prozápadný kurz a jeho vlády nedevastujú ekonomiku.
Chyba druhá. Prezident Andrej Kiska je vnímaný skoro ako spasiteľ našej krajiny. Pritom je to tiež hlúposť. Andrej Kiska „iba“ bravúrne vyhral voľby, dôstojne zastáva najvyšší ústavný post a vnáša do spoločnosti často absentujúce, ale tým potrebnejšie témy. Skrátka – je to dobrý prezident, za ktorého sa nikde nemusíme hanbiť a je tiež príkladom toho, že aj občiansky kandidát vie poraziť politického harcovníka.
Keby títo dvaja dokázali spečatiť zatiaľ iba kuloármi sa šíriacu myšlienku o Kiskovom odchode a Ficovom nástupe na Ústavný súd, stalo by sa niekoľko dôležitých vecí. Dôležitých pre krajinu, nie pre nich dvoch.
Po prvé. Odchodom Fica z exekutívnej politiky, by vznikol priestor pre progresívne krídlo Smeru (potenciál tam je) na vytvorenie modernej ľavicovej strany. Možno by už neatakovala 30 percentné hranice, ale mohla by sa pevne ukotviť v základoch slovenskej politiky.
Po druhé. Opozícia, ale vlastne aj Smer by museli ísť do prezidentského súboja s kvalitnými kandidátmi, ktorých šance by boli vyrovnané. Vôbec, celá prezidentská voľba by sa zatraktívnila, pretože opätovná kandidatúra Andreja Kisku by prirodzene odstrašila všetkých potenciálne dobrých kandidátov.
Po tretie. Koniec sporu dvoch titánov by vypustil z natlakovaného hrnca slovenskej politiky podstatnú časť horúcej pary. A tak by vznikol priestor pre skutočný hodnotový súboj pravice, ľavice, stredu, liberálov, konzervatívcov, ale aj „tých nových“ neštandardných. A nemuseli by sme denne vnímať len ono otravné pokrikovanie, útoky a protiútoky.
Po štvrté. Ukázalo by sa, kto na čo má a kto čomu skutočne rozumie. Bez benchmarku menom Fico, ktorý je ľahkým a obľúbeným terčom opozície a zároveň pohodlnou kotvou pre stranícke kádre Smeru, by sa museli viacerí predviesť, čo teda vlastne dokážu. Smeráci aj opozičníci.
Pre slovenskú politiku by skrátka takýto mocenský veletoč priniesol len dobré dôsledky. Pokojnejšia a tým pádom aj omnoho rozumnejšia politika by mala šancu vygenerovať nielen nových lídrov, ale aj nové a zmysluplné riešenia pre krajinu.
Mnohí si to neuvedomujú, ale „zapúzdrovaná“ slovenská politika, ktorej dominuje fatálny spor medzi Ficom a tými druhými (zvyšní dvaja koaliční lídri iste prepáčia), je naozaj zablokovaná a neschopná inteligentného a zmysluplného sporu.
A na záver ešte odpoveď na otázku, akým šéfom ústavného súdu by taký Fico asi mohol byť? Sú na to dve možné teórie. Prvá vyplýva z videnia premiéra, ako zosobneného zla slovenskej politiky. Cez takéto okuliare sa Fico ako šéf ústavného súdu javí katastroficky. Druhá sa môže opierať o jeho dlhoročnú prax v exekutívnej politike, vrátane obdobia „samovlády“. Čestný (rozumej nepolitický, alebo ešte lepšie nestranícky) pohľad napovedá, že by vôbec nemusel byť zlým predsedom ústavného súdu. Alebo ak chcete inak – niet veľa dôvodov si myslieť, že by bol v tejto pozícii horší, ako ktokoľvek predtým.