Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook

Keď vyhráme majstrovstvá sveta v hokeji, sme na letisku či námestí, oslavujeme, pijeme a prejavujeme eufóriu. V tomto sme všetci rovnakí. Pozrite sa na oslavy víťazov Majstrovstiev sveta vo futbale, Stanleyho pohára či víťazstvo klubu v Lige majstrov. Sám som zažil v Neapole, ešte pred érou Hamšíka, úspech miestneho futbalového klubu. Spočiatku som sa zľakol, že sa vojenským prevratom obnovila Neapolská republika. Nezaistené dieťa na kapote idúceho auta s rozjareným rodičom za volantom nemohlo viesť k inej ako hraničnej predstave. Milujeme úspech. A je to normálne. Bez úspechu sme frustrovaní, prevažuje v nás pocit nepotrebnosti. A nie je to len výsadou športu.

Ako však merať úspech v iných ľudských aktivitách, nie v športoch? Úspech sa v nich nemeria dobrou strelou na bránku, počtom bodov alebo jasotom fanúšikov. Prosím, nemyslite si, že sa neteším, keď máme úspech v tom či onom športe. Isto nie. Ale ja obdivujem vysokohorských nosičov. Netvrdím, že to nie je šport. Je to však viac, asi životný štýl či postoj.


Vysokohorskí nosiči nosia tovar do nadštandardných výšok na chrbte. Nezriedka aj viac ako sto kíl. Ktorý blbec by ho nosil, keď máme helikoptéry? pýta sa väčšina z nás. Veď náklady za helikoptéru sa dajú ľahko preniesť na spotrebiteľa! A teda prečo stojí polliter piva či vysokohorský čaj menej na Chate pod Rysmi ako v Lomnici? Ktorý blbec by robil niečo pre krásu povolania, pre tradíciu, pre pocit a eufóriu z lásky... tentoraz z lásky k Tatrám.


Pointa? Nemali by sme dopustiť, aby takíto ľudia a ich životný postoj „vymreli“. Ak má Slovensko nejaké špecifikum, tak sú to aj takíto ľudia. Horujem za zachovanie „profesie“ vysokohorských nosičov, bez ohľadu na investované euro a zisk z neho.


Čo má s týmto veda? Veľmi veľa. Medzi mojimi favoritmi pre ich húževnatosť vysokohorských nosičov sú minimálne dvaja ľudia: Dorota Pospíšilová a Jaroslav Tupý. Obaja urobili mimoriadne činy. Pani Pospíšilová pre nás vyšľachtila nové druhy hrozna a pán Tupý zase nové druhy jabĺk. Ktorý blbec by to robil, keď výsledok, a ktovie či úspešný, sa dostaví o dobrých tridsať rokov? Ktorý blbec by robil niečo pre krásu povolania, pre tradíciu, pre pocit a eufóriu z lásky... tentoraz z lásky k poznaniu. Oni to spravili.


A čo nakoniec?


Vysokohorských nosičov ešte máme, a, chvalabohu, aj vo vede. Stále sú tu. Ešte žijú.
Paľo Barabáš sa tým prvým v dokumente aspoň poďakoval. A čo my? Ako prejavíme úctu tým druhým, vysokohorským nosičom vo vede?

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.