Nová vláda Petra Pellegriniho dostala dôveru väčšiny poslancov NR SR a môže sa formálne ujať kormidla. V zahraničnej politike však začala najhoršie ako mohla. Ešte ani neuschol atrament na premiérovom poverovacom dekréte od prezidenta a už ho očakávali na najdôležitejšom zo stretnutí v rámci EÚ - Európskej rade.
Premiér Pellegrini sa síce na chvíľku ukázal, predstavil sa, popodával ruky, ale ešte v ten deň uháňal na Slovensko predkladať „nové“ Programové vyhlásenie „novej“ vlády parlamentu. No a v tom je pes zakopaný.
Pán premiér totiž nevysvetlil prečo to nemohlo počkať napr. do pondelka, a čo ho tak uháňalo, že musel nechať za slovenských občanov rozhodovať premiérov Česka, Babiša, či Rakúska, Kurza. Miesto toho za každú cenu a len s minimálnou aktualizáciou ešte v piatok v NR SR predložil program, ktorý bol doslova výsmechom parlamentarizmu. A to aj v oblasti zahraničnej politiky, kde sa na viacerých miestach tvári, akoby v roku 2016 ani nebol BREXIT, či slovenské predsedníctvo v Rade EÚ.
A aby toho nebolo na začiatok dosť, miesto jasného potvrdenia európskej a atlantickej orientácie Slovenska a pomoci spojencom, sa radšej rozhodol strčiť hlavu do piesku. Áno, mám na mysli pokus o vraždu bývalého ruského agenta Skripaľa a jeho dcéry vo Veľkej Británii.
Zatiaľ čo dve desiatky našich spojencov z EÚ a NATO konali okamžite vyhostením ruských agentov s diplomatickým krytím, my sa stále tvárime, akoby sa nič vážne nedialo.
Doslova sme tak premrhali príležitosť, aspoň čiastočne zmyť hanbu, ktorú nám spôsobil bývalý predseda vlády Robert Fico, o. i. šírením konšpirácií o štátnom prevrate organizovanom zo zahraničia. Slovensko dnes potrebuje jasne deklarovať, na akej strane politickej kultúry stojí a koho považuje za spojenca. Postojom novej vlády sme dosiahli pravý opak.
Autor je politológ a poslanec parlamentu za SaS