Svetová banka a ďalšie zdroje uvádzajú vývoj bohatstva 141 krajín medzi rokmi 1995 a 2014. Hodnotilo sa na základe troch ukazovateľov: dĺžka života, vzdelávanie a životná úroveň. Slovensko obsadilo 35. priečku. Tieto údaje majú svoj význam vo finančnej a hospodárskej sfére. Väčšina ľudí sa však pýta: Čo všetko si za zarobené peniaze môžem kúpiť?
Ľudia posudzujú kvalitu života podľa toho, aké istoty či neistoty cítia. Ľudí neuspokojí, že globálne bohatstvo vzrástlo o 66 percent, že bohatstvo na osobu vo vysokopríjmových krajinách OECD, kam patrí aj Slovensko, je až 52-násobne vyššie než v skupine nízkopríjmových krajín. Mnohí iba dúfajú, že bude lepšie. Je nemálo odvážnych ľudí, ktorí svoju nespokojnosť prejavujú aj navonok. Vinu pripisujú najčastejšie politikom, korupcii, neschopnosti konať.
V zápale ohnivých prejavov však málokto hovorí o reálnych východiskách, hoci je zrejmé, že základ tvorby spoločenského bohatstva je vo výkonnosti podnikov. Ak zamestnanci cítia, že podnik sa o nich stará, že celému vedeniu záleží na tom, aby podnik obstál aj vo svetovej konkurencii a zabezpečil svojim zamestnancom kvalitu života a pamätal na nich aj s určitými sociálnymi bonusmi, môže sa to prejaviť v dobrých vzťahoch a relatívnej spokojnosti. Lenže to by bol ideál, pretože presadenie sa vo vysoko konkurenčnom prostredí čoraz viac ukrajuje zo zarobeného balíka. Potom je pre podnik naozaj problémom súčasne modernizovať a vytvoriť taký zisk, aby sa mohli príjmy jednotlivcov zvyšovať.
Pokusy riešiť túto bariéru nebývajú úspešné, pretože sa narúšajú systémovo ponímané kompetencie a subsidiarita na rozmedzí systémov štátnej a súkromnej sféry v procese tvorby národného bohatstva. V prípade, že decízna sféra napriek progresívnemu programu rozvoja preberá na seba kompetencie podnikov, je to kontraproduktívne. Ak sa zároveň opiera zväčša o zvýšenie vnútroštátneho dozoru a rozhodovania aktualizáciou rôznych regulatívov a preberie na seba prerozdeľovanie, dochádza k veľkému nesúladu.
Naopak, prísľub lepšej budúcnosti spočíva v „myšlienkovom bohatstve“, poznávaní úspešných vzorov zo zahraničia a realizačnom vodcovstve, ktoré je citlivé k ľuďom. Ak sú ľudia nespokojní, domáhajú sa zmeny. Udalosti ostatných dní, či už v našej krajine, alebo aj v blízkom okolí, sotva presvedčia, že sme bohatou krajnou. Ostáva iba konštatovať, že to, čo vedie k progresu, sú znalosti, spolupatričnosť, poctivosť a ochota pomáhať slabším! A tiež zjednotenie celospoločenských, štátnych, podnikových a súkromných záujmov.