Udalosti ostatných týždňov priniesli niekoľko situácií, ktoré ukazujú, že prílišná regulácia škodí a zle rozložené kompetencie škodia ešte viac.
Prvá situácia sa týka služby Uber, ktorú súd predbežným opatrením na území Bratislavy zakázal a služba musela skončiť. Pritom všetci kompetentní už roky vedia, že tu máme problém, niekoľkokrát som aj ja osobne apeloval na ministerstvá, aby tento problém vyriešili v prospech ľudí. Nestalo sa nič, Uber končí a ľudia sa hnevajú. Právom. Môžeme sa hodiny sporiť o tom, či podnikal férovo (a zrejme úplne férovo nie), ale neexistuje spor o tom, že o takúto službu majú ľudia záujem. Aplikácie typu Hopin sú dôkazom, že aj klasická taxislužba môže fungovať slušne, bezpečne, pohodlne a za férovú cenu. A je, samozrejme, nespravodlivé, keď slušným taxikárom konkuruje firma, ktorá nemusí dodržiavať žiadne pravidlá. Riešenie je z môjho pohľadu zjednotenie a zjednodušenie pravidiel pre všetkých. Realita je, že namiesto toho, aby štát určil jasný a zrozumiteľný zákonný rámec, ukazuje prstom na mesto a chce, aby mestskí úradníci, ktorí žiadne pravidlá určovať nemôžu, naháňali v prestrojení vodičov Uberu. Absurdné? Tiež si myslím.
Druhá situácia sa týka hazardu. Každý, kto sa trochu o dianie v meste zaujíma, vie, že je to príbeh dlhý a komplikovaný. Komplikovaný najmä preto, že hoci je hazard škodlivý hlavne tam, kde sa vyskytuje – teda v mestách a obciach, mestá a obce majú minimálnu šancu hazard nejako regulovať. Potrebné sú petície, hlasovania v zastupiteľstve a je okolo toho množstvo sporov. My sme vo fáze, že zákonné podmienky sme splnili, nové licencie nepodpisujeme a herní a automatov ubúda. Nikomu, okrem hazardných firiem, nechýbajú, ale to nebráni tomu, aby sme viedli dlhé a náročné súdne spory o tom, či na to mesto právo má, alebo nemá. Hoci je jasná vôľa vyše 136-tisíc ľudí z petície bezprecedentnej veľkosti, hoci je jasná vôľa zastupiteľstva, hoci je jasná vôľa mňa ako primátora, stále musíme čakať, ako dopadnú súdy. Opäť je chyba v zákonoch, ktoré hazard regulujú, ale regulujú ho zle a mesto vlastne nemá právo určiť, či si ho na svojom území želá, alebo nie.
Mohol by som pokračovať množstvom ďalších príkladov – nelegálne bilbordy na mestských pozemkoch, ktoré nemôžeme odstrániť, lebo čakáme na rozhodnutia stavebných úradov mestských častí, spory o tom, komu patrí ktorá komunikácia a kto, a hlavne za čo, má riešiť napríklad výstavbu náhradných nájomných bytov alebo záchytných parkovísk.
Veľmi by pomohlo, keby mal štát viac záujmu riešiť aj problémy, ktoré možno nechtiac samosprávam a hlavne ľuďom zlými reguláciami vyrába. A preto ja ako primátor hlavného mesta budem pokračovať v navrhovaní riešení, ktoré považujem pre mesto za správne.