Politické turbulencie zviditeľnili a pripomenuli ústavný rámec verejného života. Pravidlá, ktoré sa v pokojných časoch javia ako takmer bezobsažný rituál alebo kulisa riadenia krajiny, získali kvalitu silných argumentov a limitov konania. Ešte chýba odstup od pokračujúcich politických sporov, ale už prvé ohliadnutie sa za vývojom ostatných týždňov inšpiruje k niekoľkým predbežným úvahám.
Nepredpokladané subjekty na scéne
Došlo k spochybneniu parlamentnej demokracie, kde počas vopred stanoveného obdobia spravujú krajinu tí, ktorí uspeli vo voľbách. Stačili hlasné demonštrácie desaťtisícov, aby prevážili nad volebným rozhodnutím miliónov spred dvoch rokov. Demokratické voľby už asi nie sú dostatočným základom pre spravovanie štátu. S obsahom demonštrácií pravdepodobne súhlasí viac obyvateľov, ako je ich účastníkov, ale demokracia sa zakladá na pravidlách a inštitúciách, a nie na vláde protestujúcich menšín. Podľa priania demonštrantov padla vláda, priebežne sa vymieňajú ministri a vysokí štátni funkcionári. Možno si kričiaca menšina vynúti predčasné voľby. Čo ak najbližšie voľby, či už v riadnom termíne v roku 2020 alebo skoršie, dopadnú ináč, ako si prajú organizátori protestov? Spochybnia ich výsledok a bude sa voliť, až kým nebudú spokojní?
Na politickú scénu s novou ráznosťou vstúpili Ústavou nepredpokladané subjekty, občianske združenia a obchodné spoločnosti financujúce protesty. Ich spoločnou črtou je, že vznikli s iným cieľom, ako je účasť na politickom živote, a neprešli testom demokratických volieb. Pravdepodobne sa ani nesnažia priamo prevziať spravovanie verejných vecí, ale chcú bez zodpovednosti určovať, kto a ako bude vládnuť. Na rozdiel od politických strán sú aspoň niektoré z nich legálne finančne prepojené so zahraničím a ich hospodárenie nepodlieha povinnej verejnej kontrole.
Najviac ústavnoprávnych otáznikov kreslí pôsobenie prezidenta počas predchádzajúcich týždňov. Jeho dlhodobý negatívny postoj k súčasnej vládnej koalícii predstavuje politický problém a politologickú tému, ale sám osebe nie je ústavnoprávne problematický. V informačnej spoločnosti sú čoraz častejšie slová činmi, ale napriek tomu prospeje odlíšiť vyjadrenia a postoje pána prezidenta od jeho činov.
Hlava štátu síce v predchádzajúcich týždňoch veľa a rázne hovorila, ale jej ústavné právomoci ju obmedzili na prijatie demisií najprv ministra vnútra, následne predsedu vlády, a tým i celej vlády, na poverenie nového premiéra na vymenovanie novej vlády. Prinajmenej v ústavnoprávnej rovine je kabinet Petra Pellegriniho novou vládou, a to i napriek takmer totožnému programovému vyhláseniu a personálnej kontinuite s vládou Roberta Fica. Zdanlivo voľnú ruku mal prezident pri výbere nového predsedu vlády, ale spojenie ústavnej povinnosti zabezpečiť rozhodovaním riadny chod ústavných inštitúcií, ústavnej konštrukcie nášho štátu ako parlamentnej republiky a politickej reality spočívajúcej v podpisoch 79 poslancov zaväzujúcich sa podporovať vládu Petra Pellegriniho mu nenechalo priestor na výber, a teda ani nezodpovedá za vhodnosť vymenovaného.
Zvláštna situácia pre predchádzajúce vzťahy
Svoje postoje však presadil pri výbere nového ministra vnútra, keď nerešpektoval návrh dezignovaného premiéra a odmietol vymenovať pána Jozefa Ráža mladšieho so šokujúcim zdôvodnením jeho vzťahmi s predchádzajúcim ministrom vnútra. K Robertovi Kaliňákovi tak pristúpil ako k osobe, kontakty s ktorou diskvalifikujú vo verejnom živote. Zvláštne svetlo jeho postupu dodávajú predchádzajúce spory práve s ministrom vnútra. Vynútil si tak ďalší návrh, ktorému vyhovel. Bude nevymenovanie pána Jozefa Ráža mladšieho excesom alebo precedensom a súčasťou faktického posilňovania moci hlavy štátu?
V ústavnom systéme Slovenskej republiky potrebuje vláda dôveru parlamentu, a nie prezidenta, ktorý ani nezodpovedá za jej zloženie a prácu. Kritika vlády a jej jednotlivých členov dosiaľ nikdy nezasiahla prezidenta, lebo sa uznávalo, že pri vymenovaní vlády je viazaný návrhmi premiéra, a teda ani nezodpovedá za výber ministrov. Prezident Andrej Kiska si však v rozpore s literou Ústavy, vôľou ústavodarcu, logikou nášho ústavného systému ako parlamentnej republiky i formujúcou sa ústavnou praxou prisvojil právomoc spolurozhodovať o zložení vlády. Využil tak situáciu, keď parlamentná väčšina chcela rýchle vymenovanie novej vlády a cesta na Ústavný súd, ktorý by ho pravdepodobne prinútil rešpektovať návrh na vymenovanie ministra, bola časovo taká dlhá, až sa stala bezvýznamnou. Ústavný súd rozhoduje do niekoľkých mesiacov a pri vymenovaní vlády išlo o hodiny až dni. Kto má moc, ten by mal niesť aj zodpovednosť. Aj prezident má svoj diel zodpovednosti za výber ministra vnútra, ktorý dokázal túto funkciu zastávať iba tri týždne.
Zvláštnu pozornosť si zaslúži právna rovina tlaku hlavy štátu na odchod policajného prezidenta. Situáciu zafarbí dočierna informácia, že polícia sa zaoberá viac ako desiatkou káuz, v ktorých údajne figuruje hlava štátu. Absolútna trestnoprávna imunita síce zaručuje prezidentovi beztrestnosť, ale predsa... Prezident si spolu s demonštrantmi vynútil odvolanie funkcionára, ktorého vymenúva a v zákonom stanovených prípadoch i odvoláva minister vnútra zodpovedajúci za jeho prácu. Dobré výsledky práce polície sa stali bezvýznamnými rovnako ako pri tlaku na odchod ministra vnútra. Prezident si prisvojil podiel na moci bez prevzatia časti zodpovednosti.
Pozadím načrtnutého bola séria demonštrácií reagujúcich pôvodne na vraždu dvojice mladých ľudí, archeologičky a novinára, ktoré postupne nadobudli povahu protestov proti vláde, ba až proti niečomu, čo by sa dalo označiť systémom, či skôr jeho mediálnym obrazom. Polícia vedená generálom Gašparom, ktorého odvolania sa protestujúci domáhali, bezchybne zabezpečovala ich priebeh.