Geopolitika môže byť azda najvšeobecnejšie definovaná ako taký prístup k medzinárodným vzťahom, ktorý vychádza z analýz geografických determinantov mocenského a politického správania štátov a národov. Tieto geografické determinanty značne absolutizuje a považuje ich za rozhodujúce.
Na Slovensko sa argumentovanie na základe geopolitických konštrukcií reálne objavilo v polovici 90. rokov. Spomeňme si napríklad na ubezpečovania za mečiarizmu, že napriek vnútropolitickým problémom Slovensko nemôže byť vyradené z integrácie do EÚ a NATO, lebo nás spasí naša poloha, a ako všetky dopravné koridory medzi západom a východom Európy musia ísť cez nás, a preto nám stačí len vyberať poplatky a nič nemusíme robiť a meniť.
Štátna doktrína
Geopolitické myslenie k nám prenikalo a preniká predovšetkým z ruského prostredia, kde sa geopolitika, alebo často skôr akási pseudogeopolitika, stali veľmi populárnymi. V ruskom prípade môžeme niektoré geopolitické teórie (napríklad euraziatizmus) dokonca vnímať ako súčasť špecifickej eklektickej štátnej doktríny založenej na ruskom nacionalizme, etatizme, pravoslávii, imperialistickej tradícii a propagovaní „nezápadnej“ ruskej cesty.
Má to svoju prirodzenú príčinu – geopolitika často len pomáha udržiavať vieru, že strata imperiálneho postavenia alebo prehra vo vojne bola len náhodným omylom a že práve vďaka geopolitickým danostiam možno v dohľadnom čase očakávať mocenské imperiálne znovuzrodenie, a to bez toho, aby spoločnosť musela prejsť modernizáciou a zásadnými, nepríjemnými, ba až bolestnými premenami, ktoré by zmenili a zefektívnili jej súčasnú podstatu (ktorú však mocenská elita považuje za istú kultúrnu hodnotu – napríklad práve nadvláda byrokraticko-vojenskej skupiny). Je preto pochopiteľné, že po porážke v prvej svetovej vojne nastal zlatý vek geopolitiky v Nemecku a po rozpade ZSSR v Rusku.
Nám by však malo byť takéto myslenie bytostne cudzie. No napriek tomu, niekedy po roku 2008 sa na Slovensku vyrojilo množstvo neobyčajne zasvätených „internetových geopolitikov“. Možno aj preto, že na to, aby človek mohol rozvíjať svoje geopolitické fantázie, stačí mať mapu a ceruzku. Geopolitika je geniálne jednoduchá a pružná, nemá žiadne stále a všeobecne uznávané pravidlá. Vhodne formulovaným poukazovaním na údajné geografické väzby možno podporiť akúkoľvek medzinárodno-politickú konštrukciu. Často stačí len s múdrou tvárou vykladať svoje fantázie. Ľahko sa tak stať fundovaným „odborníkom na geopolitiku“ s tisíckami lajkov na Facebooku alebo pozvaniami do televízie, čo sa nedá povedať napríklad v prípade takých odborov ako európske právo alebo medzinárodné ekonomické vzťahy.
Vzťah väčšiny geopolitických špekulácií v našich „alternatívnych médiách“ k reálnej teórii medzinárodných vzťahov je asi taký ako vzťah homeopatie a protiočkovacieho hnutia k medicíne alebo vzťah horoskopov k astronómii.
V našich pomeroch sa sklon ku geopolitickej argumentácii prejavuje dosť výrazne na strane ľavicovo orientovaných teoretikov a publicistov. Je to zvláštne – nie ani tak preto, že niekdajšia komunistická ideológia deklarovala geopolitiku ako „reakčné učenie“, ale skôr preto, že od marxistov by človek očakával, že sa budú sústreďovať prioritne na analýzu ekonomických a s nimi spojených sociálnych javov ako hlavných determinantov politického vývoja – nie na faktory geografické. Geopolitické uvažovanie okrem toho vedie k tvrdému imperializmu, o ktorom som sa vždy domnieval, že ho ľavičiari odsudzujú. Záujem napríklad národno-konzervatívnych kruhov o geopolitiku tak pôsobí omnoho prirodzenejšie.
Pravda, časť slovenskej ľavice má akúsi iracionálnu afinitu k Rusku a preberaniu myšlienkových koncepcií z Ruska vrátane ruskej geopolitiky, neberúc do úvahy, že súčasné ruské pomery sú tvrdo kapitalistické. Možno to je spôsobené tým, že pod pojmom „ľavicovosť“ sa nezriedka rozumie nie nejaké jasné hodnotové a ideologické ukotvenie v radoch európskej ľavice, ale skôr len politické a duchovné nástupníctvo po normalizačnom režime spred roku 1989 s osobitným vzťahom k ZSSR. Mne osobne je, mimochodom, marxizmus bližší než geopolitika a považujem ho za priliehavejší nástroj na vysvetlenie sociálnych a politických javov.
Možná katastrofa
Až na vzácne výnimky (prof. Oskar Krejčí, prof. Štefan Volner) nedošlo k pokusu o vytvorenie vlastnej národnej slovenskej či českej geopolitiky. Diskusia o „geopolitike“ je tak v českom a slovenskom prostredí viac-menej diskusiou o ruskej geopolitike a postoji Česka a Slovenska voči Rusku. Stará nemecká alebo anglosaská geopolitika sa reflektujú veľmi málo a skôr len z hľadiska ruskej geopolitiky (napríklad koncept Heartlandu a konfliktu námornej a pozemnej moci). Až na výnimky absentuje napríklad naša vlastná geopolitická analýza transatlantického partnerstva, v rámci ktorého by sme geopolitické aspekty mali dokázať ľahko identifikovať a následne hodnotiť. Je to dané asi tým, že českí a slovenskí prívrženci vzťahov s USA geopolitiku príliš neuznávajú a slovenskí geopolitici sú zas fascinovaní Ruskom.
Voči geopolitike – myslím akejkoľvek geopolitike – som značne skeptický. Pokus aplikovať geopolitický prístup do praxe sa môže ľahko skončiť katastrofou. Minimálne preto, že geografické faktory nie sú jedinými determinantmi moci štátov. Okrem nich je to súbor značného počtu faktorov ekonomických, vedecko-technických, politicko-organizačných, populačných, morálnych, ideologických, vojenských a podobne. Ľudský kapitál je navyše nenahraditeľný a nie každý národ dokáže plnohodnotne využiť danosti, ktoré mu ponúka príroda (vrátane polohy).
Hlavný problém geopolitiky je však metodický: v skutočnosti sa geopolitici nezhodli na opísaní nejakej jasnej a opakovateľnej zákonitosti vysvetľujúcej, ako geografické faktory determinujú osud krajín s výnimkou základných a banálnych právd. Chýba skutočné presvedčivé opísanie príčinného vzťahu medzi geografiou, mocou a politikou. Je len málo „objektívnych geopolitikov“ – takých, ktorí by sa vedeli oslobodiť od štátu, ktorého sú príslušníkmi. Nielen, že ich geopolitická teória je „našitá“ na tento konkrétny štát, ale väčšinou nejakým spôsobom má zdôvodňovať, legitimizovať, ba dokonca stimulovať jeho expanziu. Obhajovať, prečo jeho budúce hranice musia byť na tej a tej rieke a tom a tom konkrétnom pohorí. To bolo typické pre nemeckú a ruskú geopolitiku. Pre anglosaskú menej, tá bola zameraná skôr na „udržanie ovládnutého“. Geopolitika tak prestáva byť metódou a stáva sa ideológiou.
Geopolitický pohľad na svet, paradoxne, môže privádzať k pasivite v konaní. Príliš operuje s predstavou o predurčenosti vývoja geografickými determinantmi. Vyvoláva predstavu v štýle, že konkrétny národ sa nemusí veľmi snažiť, pretože samotná jeho poloha ho predurčuje k veľkosti, alebo naopak, so svojou situáciou nič nespraví, nijako si nepomôže, pretože tomu geopolitické okolnosti bránia. Odčerpáva tiež energiu z oblasti technologického, sociálneho a ekonomického rozvoja do oblasti špekulácií o tom, ako ovládnuť konkrétne územie. Dokonca núti štáty, aby týchto území „zbierali“ čo možno najviac – a to bez ohľadu na ich ekonomickú výnosnosť a spôsobilosť skutočnej politickej integrácie. A tak štát môže mať zrazu „na krku“ početné kolónie a provincie, osoh z ktorých nekompenzuje náklady na ich obranu a správu.
Pritom orientácia na držbu územia ako hlavného ukazovateľa moci vedie, ak si všetky štáty osvoja toto zmýšľanie, k nekonečnému zápasu. Plocha územia na planéte je obmedzená a napríklad na rozdiel od roku 1880 už žiadne nerozdelené územia nie sú. Takže proces získavania a strácania územia je hrou s nulovým súčtom. Zisk jedného je stratou druhého, ktorú sa tento snaží nejako napraviť alebo kompenzovať.
Nové konfrontácie
Aplikácia geopolitiky do praxe tak nevyhnutne musí viesť a k novým a novým konfrontáciám, súpereniam a vojnám. Malé štáty sú len korisťou alebo vazalmi mocností. Neponúka pozitívne východisko pre medzinárodné vzťahy. Geopolitika vie vysvetliť konflikt medzi štátmi, alebo sa to aspoň domnieva, ale obyčajne nie je schopná vysvetliť reálne existujúcu spoluprácu medzi štátmi, dlhodobé spojenecké zväzky, pôsobenie medzinárodných organizácií a veľkých integračných zoskupení (OSN, EÚ), a ani sa o to nesnaží. Dokonca ich často doslova ignoruje.
Preto je zvláštne, že mnohí z našich „internetových geopolitikov“ súčasne vehementne volajú po „mieri za každú cenu“. Aby sme si rozumeli – keď je radikálnym pacifistom napríklad neofunkcionalista, je to vnútorne koherentný postoj. Ale geopolitik-pacifista pôsobí bizarne.
Pravda, ak si neuvedomíme, že hovoria o „mieri“ najmä s Ruskom a súčasne plne preberajú koncepcie ruských geopolitikov, ktorí aj v samotnom Rusku sú na okraji reálnej politickej diskusie. A v takýchto koncepciách je stredná Európa len závislým bezpečnostným predpolím veľkého Ruska. „Mier“ v ich ponímaní znamená len „mier“ – rozumej vazalský pomer – voči Rusku. Nemôže to byť mier v bežnom ponímaní, pretože je jasné, že takáto situácia by podľa zásad geopolitiky nevyhnutne musela viesť k tomu, že ako ruský satelit by sme boli automaticky zatiahnutí do pokračujúcej konfrontácie medzi Ruskom a Západom a do stavu nepriateľstva voči zvyšným západným krajinám. Pritom nie je ani jasné, ako by naši „internetoví geopolitici “ takúto svoju víziu chceli uskutočniť. Veď také Poľsko a Rumunsko sa vymedzujú proti Rusku pomerne ostro a Ukrajina s ním dnes bojuje na život a na smrť. Hypotetické „proruské Slovensko“ mimo NATO a EÚ alebo tieto organizácie zvnútra sabotujúce by tak boli izolovaným ostrovom a skutoční geopolitici by mali byť prví, kto by upozorňoval na strategickú beznádejnosť takejto situácie a na nebezpečenstvo, že budeme našimi bývalými spojencami, ktorých sme opustili v prospech zväzku s Ruskom, doslova rozomletí. Ale možno naši „internetoví geopolitici“ majú nejakú „alternatívnu“ mapu, na ktorej to všetko vyzerá inak.
Dnes dochádza k nadužívaniu slova „geopolitika“. Používa sa vo všetkých možných a nemožných spojeniach, až došlo k istému vyprázdneniu tohto pojmu. Napriek tomu časť geopolitickej rétoriky, s ktorou na rôznych úrovniach operujú aj naše „konšpirátorské“ a „alternatívne“ internetové platformy a časopisy, sporadicky preniká aj do odbornej a vedeckej spisby a následne občas i do úst politikov. Má tak istý obmedzený, ale viditeľný dosah aj na verejnú diskusiu na Slovensku, čo nepovažujem za pozitívny vývoj.
Našťastie, medzinárodné vzťahy nie sú riadené len „geopolitickými zákonitosťami“, ale aj právom, potrebou spolupráce, úvahami o morálke a ekonomickej výhodnosti a tak ďalej. Geopolitika je azda užitočná, ak ju použijeme ako základné upozornenie na vplyv geografických faktorov na medzinárodné vzťahy a vojenské umenie. Nikdy sa však ňou nesmieme nechať plne opantať a zabudnúť na to, že moc štátu určuje predovšetkým jeho schopnosť byť úspešným v hospodárskej súťaži, zavádzaní moderných technológií a metód organizácie spoločnosti, aktivizácii vlastného obyvateľstva, demografických ukazovateľoch a v budovaní modernej a efektívnej štátnej a vojenskej organizácie.