Niekedy sa mi stáva, že „vypnem príjem“, ak aj pri stretnutí s niekým popri utrúsených dvoch slovách „dobrý deň“ či „dobrý večer“ dominuje naučená skôr grimasa ako úsmev, podanie ruky bez chlapského stisku. Je bežné, že sa vytratí aj pohľad z očí do očí a akékoľvek náznaky úprimnosti ostávajú iba frázami. Takéto stretnutia sú potom iba „pretrpené“. Človek potrebuje človeka, a tak ľudia diskutujú. Zverujú sa o súkromí, životných ideáloch, o deťoch, o starostiach. Je samozrejmé, že sa pertraktujú aj iné vážne témy. Ľudia rozvíjajú svoje úvahy ako reakciu na najnovšiu produkciu v médiách.
Názorovú roztrieštenosť spôsobujú tí, čo „všade boli a všetko vedia“ a majú odvahu predikovať hoci aj výsledky blížiacich sa volieb prezidenta. Inakšie sa však prejaví upracovaný človek, ak je reč o nezamestnanosti a o zvyšovaní efektivity práce, alebo ak sa nastolí horúca téma, napríklad o drahote či o daniach, alebo o tom, že bujnie korupcia, podvádzanie. Diskutabilné témy nastoľujú autori komentárov. Platí však aj opak, kritika na každý seriózny úsudok, nemiestne spochybňovanie tých, čo sa aj na verejnosti usilujú upokojovať nepriaznivú názorovú Štefan Kassayhladinu. Od autorov komentárov očakávajú takmer recept, ako žiť či ako pracovať, aby bolo lepšie. Zložitosť vzťahov, faloš a nedôvera spôsobujú koróziu existujúceho spoločenského systému. Hovorím to otvorene a uvedomujem si, že nie sú žiaduce žiadne mravoučné reči. Avšak nikto z nás nežije vo vzduchoprázdne! Každý môže mať svoj vlastný názor a je tu aj sloboda slova (?), ale nemyslím si, že k žiaducej zmene dôjde iba na základe spoločenského diskurzu.
Dejiny ľudstva sú potvrdením, že „všetko už bolo“, ale že mnohé ešte má nádej na rozvoj. Preto iba pripomeniem, že pri hľadaní odpovede na zmysel života či podnikania sa stačí vrátiť k historicky overeným atribútom kresťanského učenia. K tomu sa patrí povedať známu pravdu: „Nebyť sebeckými, nezávidieť, nepopudzovať sa vzájomne a byť poctivý aj v konkurenčnom súperení.“ To by mal byť prvý krok k tomu, aby sa niečo podstatné zmenilo, aby sme chceli byť lepšími. Isteže, nemusí každý so mnou súhlasiť, môžu mi poniektorí pripísať aj naivitu a úsmevne povedať, že som prišiel z inej planéty. Preto celkom dodávam, že napriek riziku, že prevládnu opačné názory, nikto mi nezoberie presvedčenie, že ak človek rozvíja aj samého seba v duchu uznávaných hodnôt, ak aj svojím vkladom prispeje k vytváraniu hodnôt dôležitých i pre napĺňanie spoločenských cieľov, ak pochopí svoje poslanie, ktoré sa usiluje naplniť, stane sa lepším, šťastnejším.