Svetové oceány sú zamorené plastovým odpadom, ktorý už preniká aj do potravinového cyklu! Čo s tým spravíme? Zakážeme vatové tyčinky do uší!
Pred rokmi by toto bol popis skeču Monthy Python. Dnes je to reálne zvažovaná celoeurópska regulácia. Netýka sa len vatových tyčiniek, ale všetkého „jednorazového plastu“, ako sú príbory či slamky, v prípade, ak existujú alternatívy.
Dosah regulácie nie je zdrvujúci. Ľudia so zníženou motorikou budú mať v reštauráciách problém, ale väčšina ostatných môže piť z pohára a štuchať sa v uchu prstom ako naši predkovia. Návrh však demonštruje mechanizmus vzniku regulácií. Nie je to teda „bruselský symptóm“, podobné návrhy sa zjavili aj v USA a Spojenom kráľovstve, ale dizajnová vlastnosť modernej postfeudálnej byrokracie.
Na začiatku je spoločenský problém, či už pociťovaný, alebo reálny. Chytí trocha virálneho vetra v sociálnych médiách. Niekoho rozohnia fotky búriacich sa utečencov, iného fotka bociana s plastovým vreckom na hlave. To rozohrá emocionálnu strunu a skreslí tvar problému (pri plastoch to nie sú poletujúce vrecká, ale mikročastice vstupujúce do trávenia).
Nastupuje byrokracia a politici, ktorí rýchlo vygenerujú návrh „riešenia“ a ospravedlnia tak svoju (nákladnú) existenciu pred daňovníkmi. Trendom posledných rokov je „evidence-based policy“. K návrhu sa prilepí vhodné číslo. Napríklad, že jednorazový riad tvorí najväčší podiel odpadu pohodeného na plážach.
Niekedy to zafunguje. Ako obmedzenie freónov, kde bol priamočiary vzťah s ozónovou vrstvou. Takéto priame spojenie príčin a následkov je však výnimočné. Vezmime si tie nešťastné plasty. Z 20 najväčších znečisťovateľov oceánov je 19 rozvojových krajín. Staršie dáta (2010) uvádzajú, že kým z USA skončí v oceánoch 300-tisíc ton plastov ročne, z Indonézie sa priplaví 10-násobne viac a z Číny 30-násobne viac plastov. Desať svetových riek je zdrojom 90 percent plastového dopadu v oceánoch. Všetky sú v Ázii a v Afrike.
Problémom nie sú neporiadni turisti na pláži v Taliansku, ale biedna odpadová infraštruktúra v rozvojových krajinách. Rieky tam fungujú ako dopravníkový pás na oceánske smetisko. Zber a likvidácia odpadu je relatívne luxusnou službou, na ktorú musí krajina ekonomicky dorásť. V tom môže Západ pomôcť. Ale nedá sa to spraviť jedným zákonom.
Nemrzí ma ohrozenie slamiek, igelitiek. Mrzí ma, ako ľahko sa heslom „Pomáhame!“ dá obmedziť ľubovoľný aspekt života jednotlivca a odpútať pozornosť od zdroja problémov. Zakázanie slamky sa stáva barličkou pre svedomie, rituálnym odpustkom.