Mnohí z čitateľov poznajú túto reláciu v Slovenskom rozhlase, seriál príbehov úspešných Slovákov v zahraničí. Sú to ľudia, ktorí získali kredit v zahraničí a robia dobré meno našej krajine. Sú dobrými ambasádormi našej krajiny. Vieme ich i oceniť – máme Cenu ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí, ktorá takýchto Slovákov oceňuje. Ocenenie je fajn, avšak všetky analýzy unisono konštatujú, že na Slovensku dochádza k masívnemu úniku mozgov a krajina sa intelektuálne vyprázdňuje. Je to tak? A sú oní navrátilci potom tými, kto posúva krajinu dopredu? Stanú sa našou elitou?
Dlhodobo vnímam vo svojich krajanoch zvláštny postoj k elitám. Na jednej strane, rád sa ktokoľvek, často neadekvátne, za elitu považuje, a podľa toho sa i správa, a na druhej strane, niekto, kto je naozaj elitou, je často znevažovaný, ba až ostrakizovaný. Kde sa to v nás berie? Kto je elitou? Sú elity potrebné pre krajinu? Máme ich heroizovať, alebo prikloniť sa k floskule – všetci sme si rovní? Triviálna pravda, že všetci sme si rovní (napríklad pred zákonom), platí. Ale história nás opakovane presviedča, že bez elít to nejde a že rovnostárstvo je cesta do pekla. Tí mimoriadni ľudia, tie spochybňované elity, vedia vymyslieť parný stroj, internet či antibiotiká. Vedia vytvoriť literárne dielo, ktoré ovplyvní generácie.
Pokiaľ ide o vedu, kontroverzný vzťah k elitám ilustruje príbeh Jozefa Murgaša, geniálneho vedca a objaviteľa. Talentovaný vynálezca po návrate z Ameriky doma nenašiel žičlivé podmienky na rozvoj a vrátil sa späť do Ameriky. A súčasnosť? Na Slovensku je v oblasti vedy veľa talentovaných ľudí, ktorí by mali vedeckú kapacitu, intuíciu i nápady na to, aby sa vedeli uchádzať o takzvaný ERC grant (grantový systém Európskej únie pre vedu). Avšak doteraz získalo Slovensko jeden (!) takýto grant, a Maďarsko 60! Niekde musí byť chyba. Asi nám stačí priemernosť. Alebo ďalší príklad: na zhromaždení zamestnancov a doktorandov so slovenským pasom v ETH Zürich (elitná švajčiarska univerzita) na moju otázku, kedy sa chcú vrátiť domov, som dostal prevažne väčšinovú odpoveď, že ak sa to bude dať, tak nikdy. Prečo? Lebo doma nie je budúcnosť.
Táto krajina bude prosperovať predovšetkým vtedy, keď našim rodákom, ktorí sa vypracovali v zahraničí, pripravíme také prostredie, aby sa chceli vrátiť. Ale hlavne – keď tí najlepší nikam neodídu, lebo doma je dobre. Ak sa nám to podarí, budeme môcť o niekoľko rokov vysielať reláciu „naši a svetoví u nás doma“. A hoci je to, samozrejme, hyperbola, dúfam, že budeme môcť zabudnúť na návrh jedného z mojich priateľov, aby sme v Ústave Slovenskej republiky uzákonili ochranu priemernosti.