Zvrátené je už len to, že ministerstvo nie je schopné si zariadiť, aby malo svoje sídlo v budove, ktorú vlastní. Okrem toho málokto si uvedomuje, o čo menej isté (prakticky aj právne) je postavenie nájomníka nebytových priestorov v porovnaní s vlastníkom.
Aké by teda bolo postavenie ministerstva ako nájomníka u prenajímateľa, ktorým je niektorá z uvedených finančných skupín. Najmä vo svetle možností (ak nie skutočnosti), že by taký prenajímateľ bol alebo mohol byť s ministerstvom v spore. Alebo by mal záujem chod ministerstva nejako ovplyvňovať.
Pán minister Gál nás už ubezpečil v tom zmysle, že očakávaná zmluva bude dohodnutá riadne a v súlade s tým, že chod ministerstva bude musieť byť nerušený. K jeho „ubezpečeniam“ však treba doplniť ale:
1. Slovenská právna realita nedáva nájomníkovi garancie, ktoré sú aspoň približne na úrovni bežne spájanou s vlastníctvom nehnuteľnosti. Zmluvná ochrana je totiž výsadou štátov, v ktorých súdy pracujú rýchlo a spoľahlivo, právo sa ctí a každý (aj bohatý prenajímateľ) to vie a rešpektuje. Predpokladám, že nie je nutné tu rozpisovať, prečo je nevyhnutný záver, že nič z uvedeného u nás takto nie je, ale poviem jednu všeobecne známu skutočnosť: súdy až príliš často preferujú doslovné či nelogické konštrukcie významu zákonov aj zmluvných ustanovení. Bez ohľadu na logiku veci a jasne prejavenú vôľu strán. Kto viac ako raz alebo dvakrát bol u nás na obchodnom súde, vie, o čom píšem.
2. Ani naše písané právo nenahráva tomu, aby si nájomca, akým je ministerstvo, mohol dohodnúť (a už vôbec nie na súde vynútiť) podmienky, ktoré zodpovedajú jeho postaveniu. My tu na Slovensku totiž máme archaický, formalistický, tesne post-komunistický zákon o nebytových priestoroch, ktorý vychádza z dobovej predstavy, že štát má diktovať limity toho, čo si strany smú dohodnúť. A súdy, ak aj nie sú nejako ovplyvňované, sú naučené zmluvy a ujednania v nich vyhlasovať za neplatné. Teda nie dohoda strán, ale predstavy zákonodarcov z roku 1990 a našich sudcov o tom, čo je to zmluvná sloboda, sú rozhodujúce.
Na vážnosti uvedeného problému nič nemení logická a správna argumentácia nádejných prenajímateľov, že sú spoľahlivými partnermi, ktorí sa dlhodobo a k plnej spokojnosti svojich obchodných partnerov, nájomcov, venujú profesionálne svojej činnosti.
Pri absencii reálnej súdnej ochrany na úrovni požadovanej pre dôležitý vzťah totiž vstupujú do hry podmienky trhovej reality: bolo by nelogické, aby zavedený prenajímateľ pri zmysloch robil prieky svojim dobrým nájomcom, pretože ich biznis je založený na tom, že veci v tichosti fungujú. A navyše, nájomcovia by si takéhoto komplikovaného prenajímateľa zapamätali a nabudúce by sa mu aj oni, aj všetci ostatní vyhli.
Celkom iné priority by však mohli hrať rolu v situácii, kedy by sa takýto prenajímateľ cítil ohrozovaný činnosťou ministerstva. Keby napríklad ministerstvo spracovávalo tajné analýzy toho, akými prostriedkami treba bojovať proti ovládnutiu štátu oligarchami. Alebo by napríklad analyzovalo rozhodnutia súdov na poznanie toho, ktorý súd a ktorý sudca je ovplyvniteľný ktorým oligarchom.
Vtedy by si mohol taký prenajímateľ povedať, že reputácia sem, reputácia tam, tu ide o prežite. Nezabúdajme, že nielen prenajímanú budovu, ale aj vstup do nej, jej vybavenie, jej telekomunikačné kanály, personál a všetko ostatné na budove a v budove vlastní prenajímateľ. Ten by mal iste dostatok technických a iných prostriedkov na to, aby vyťažil maximum zo svojho postavenia vlastníka. Napríklad zamedzením technickými prostriedkami tomu, aby ministerstvo malo prístup do budovy pre napr. „spor“ o to, či boli alebo neboli splnené podmienky nájmu alebo výpovede.
A že sa ministerstvo ako nájomník bude smieť obrátiť o nápravu na súd? Tak teda, veľa šťastia! Bude ho potrebovať.
Potom uvidíme, kto je na našich súdoch väčší pán: či ministerstvo spravodlivosti, alebo prenajímateľ, ktorý má také šťastie, že na jeho návrh súd rozhodne aj o tom, že kniha, ktorá sa mu nepáči, nesmie byť vydaná.
Autor je poslancom strany SaS.