Čerstvé domáce potraviny, ktorá domácnosť alebo spoločnosť by ich nechcela? Lebo ak domácnosti sa dívajú na cenu a chuť, spoločnosť sa díva na zdravotné výdavky, trh práce a príjmy. Jednoduché, a predsa to nefunguje, aspoň nie tak, ako by malo – mladšie generácie už slovenské potraviny príliš nepoznajú a platia vysoké ceny za potraviny z dovozu, ak neprešli na svojpomoc.
Podľa Eurostatu poľnohospodárstvo na Slovensku zamestnáva výrazne menej ľudí, než omnoho vyspelejšie ekonomiky Európskej únie, napríklad susedné Rakúsko. Zamestnanosť na hektár je porovnateľná s Bulharskom a Rumunskom, zhruba na úrovni štátov ako Francúzsko alebo Nemecko, ktoré však majú dostatok kapitálu a drahú pracovnú silu. Nízka zamestnanosť následne generuje nízku produkciu na hektár; za Slovenskom je len Rumunsko a Bulharsko. Všetky naše susedné štáty produkujú viac.
K hlavným dôvodom, prečo poľnohospodárstvo nedostatočne pomáha rozvoju regiónov, patrí nevhodná veľkostná štruktúra podnikov, zlá aplikácia spoločnej poľnohospodárskej politiky, neefektívne fungujúci trh s pôdou a slabo rozvinutý spracovateľský priemysel. U nás tri štvrtiny pôdy obhospodaruje asi tisíc korporácií s priemernou veľkosťou 1 200 hektárov. Na porovnanie, v Rakúsku všetku pôdu obhospodarujú rodinné farmy s priemernou veľkosťou 50 hektárov. Podobná situácia ako v Rakúsku je vo všetkých rozvinutých štátoch.
Veľké farmy sú aj veľkým príjemcom dotácií: najväčších 20 percent korporácií získava takmer všetky, až 94 percent priamych platieb. Najväčších päť percent korporácií získava 73 percent priamych platieb, ale zamestnáva len štvrtinu zamestnancov v poľnohospodárstve. Bohaté štáty ako Belgicko a Holandsko zamestnávajú na jednotku poľnohospodárskej pôdy viac pracovníkov ako my: Belgicko o 63 percent viac, Holandsko dokonca o 211 percent viac. Ich rodinné farmy sa totiž špecializujú na výrobu ovocia a zeleniny a na živočíšnu výrobu.
Štruktúru veľkých poľnohospodárskych korporácií sme aj zdedili aj zabetónovali dotáciami s argumentom, že ide o naše (a české) špecifikum, takmer hodnotu, ktorej by sme sa nemali vzdávať. Nuž, pozrime sa na doterajšiu reštrukturalizáciu našej ekonomiky, hlavne priemyslu, ktorá nebola bezbolestná, ale generuje pridanú hodnotu a zamestnanosť. Priemysel (financovaný hlavne súkromnými peniazmi) a s ním aj takmer 600-tisíc zamestnancov neargumentuje minulosťou, ale konkurencieschopnosťou. Ak má fungovať, ani poľnohospodárstvo (financované hlavne európskymi peniazmi) a jeho už len 70-tisíc zamestnancov nemôže inak.