Slovensko je v paradoxnej situácii. Väčšina štatistík ukazuje, že sa nám mimoriadne ekonomicky darí. Rovnaký úspech však vďaka priaznivému hospodárskemu cyklu dosahujú aj okolité krajiny, čo znamená, že naša ekonomika zvyšok Európy od roku 2014 už viac nedobieha.
Táto stagnácia ukazuje, že Slovensko dosiahlo limit svojho doterajšieho hospodárskeho modelu, postaveného na lacnej pracovnej sile a hŕstke veľkých automobiliek. Ak nič nezmeníme, úspešné krajiny sa nám budú vzďaľovať. Potrebujeme nový modernizačný impulz.
Čo treba zmeniť? Stoja pred nami tri veľké výzvy. Tou prvou je presunúť ťažisko rastu od veľkých investorov na stredné a menšie podniky a na odvetvia s vyššou pridanou hodnotou. Aby zdrojom našej konkurencieschopnosti nebola lacná pracovná sila, ale ľudský kapitál: talent, vzdelanie a kreativita našich ľudí. To znamená investície do inovatívnej ekonomiky, ale najmä reforma vzdelávania, aby naše deti získali zručnosti pre úspech v technologickej revolúcii.
Druhou výzvou je vtiahnuť do ekonomického života tých, ktorí doteraz zostávali mimo: sociálne znevýhodnené skupiny, dlhodobo nezamestnaných, absolventov s nízkou kvalifikáciou, starších ľudí pred dôchodkom či matky samoživiteľky. Miera dlhodobej nezamestnanosti zostáva skoro najvyššia v EÚ, a je koncentrovaná vo vyľudnených regiónoch na východe či juhu.
Týmto ľuďom musíme vytvoriť príležitosť na dôstojný život – napríklad cez cielené politiky trhu práce. Nielen preto, že chceme žiť v súdržnej spoločnosti, ale aj preto, že bez zapojenia znevýhodnených skupín Slovensko nevie naplniť svoj ekonomický potenciál.
Treťou výzvou je obnova dôvery v právny štát. To je oblasť, s ktorou mám ako advokátka priamu skúsenosť. Slovenská korupcia „balkánskeho typu“ brzdí ekonomiku, deformuje podnikateľské prostredie a oberá štát o stámilióny eur ročne. Ešte hlbším problémom je, že neexistuje rovný prístup k spravodlivosti. Firmy či ľudia s politickým vplyvom hrajú podľa iných pravidiel. To vedie aj ostatných hráčov na trhu k tomu, aby sa spravodlivosť snažili kúpiť a nedodržiavali pravidlá. Výsledkom je neistota, ktorá dusí investičnú aktivitu. Obnova dôvery v právny štát – políciu, prokuratúru, súdy – je preto kľúčová, nielen pre prežitie demokracie, ale aj pre ekonomický rast.
Ak zvládneme tieto výzvy, môžeme do budúcnosti hľadieť s optimizmom. Samozrejme to nezáleží len na prezidentovi. Prezident nemá právomoci, aby presadil podporu inovácií, aktívne politiky trhu práce či reformu prokuratúry. Môže pomôcť tým, že bude parlamentu vracať zákony, ktoré poškodzujú ekonomické a podnikateľské prostredie, alebo otvárať firmám dvere v zahraničí.
Rola prezidenta je ale dôležitá ešte v inom ohľade. Prezident má slobodu - aj povinnosť - pomenúvať strategické výzvy, poukazovať na problémy, ktoré politici nechcú vidieť, a vnášať do ekonomickej debaty aj iný, než len technokratický rozmer. Musí byť schopný formulovať víziu rozvoja, ktorá presahuje jednotlivé opatrenia či jeden volebný cyklus. To je disciplína, v ktorej politici zatiaľ zlyhávajú.