Toto je „veľký deň pre voľný a férový obchod, vskutku veľký deň,“ nešetril americký prezident Trump superlatívmi po rokovaní s prezidentom Európskej komisie Jeanom-Claudom Junckerom. Ten potvrdil: „Prišiel som pre dohodu a máme dohodu.“
Niekoľko mesiacov sa stupňujúce obchodné napätie medzi USA a EÚ sa dočkalo rozprávkového konca. Teda takmer. Vedúci politici sa totiž dohodli, že sa dohodnú. Konkrétne, že Trump nebude ďalej eskalovať obchodnú vojnu a na revanš EÚ začne rokovať o bezcolnom obchode s priemyselnými výrobkami s výnimkou automobilov. Juncker aj prisľúbil, že EÚ bude kupovať aj viac americkej sóje (na ktorú nedávno Čína uvalila 25-percentné clo) a skvapalneného plynu – hoci nepovedal, kto konkrétne, keďže takéto rozhodnutia sú na firmách a spotrebiteľoch a konkrétne v prípade kvapalného plynu veľa iných prekážok, ako je jeho cena a dostupnosť terminálov, nenájdete. Aby to nebolo také jednoduché, EÚ odmieta obchodné dohody so štátmi, ktoré nie sú účastníkmi Parížskej klimatickej dohody, ako pred pár mesiacmi zdôraznil francúzsky minister zahraničia Jean-Baptiste Lemoyne práve v súvislosti s USA, ktoré z dohody vystúpili.
Niektorí komentátori to vidia ako Trumpov „grand“ plán použiť metódu biča a cukru na dosiahnutie voľnejšieho obchodu. Iní, naopak, ukazujú na Junckera ako prefíkaného lišiaka, ktorý si dokázal obtočiť okolo prsta aj nevypočítateľného Trumpa. Netreba kričať hop, kým sa clá nepreskočia. Zatiaľ jediný reálny výsledok obchodnej vojny sú americké clá na oceľ a hliník a odvetné európske clá na americké výrobky. Najnovší vývoj je vzrušujúcim novým dielom v tomto napínavom seriáli, ale dielom s otvoreným koncom.
Je to však už druhá dobrá správa v krátkej dobe. Pred pár dňami EÚ definitívne podpísala dohodu o voľnom obchode s druhou najväčšou ekonomikou Ázie, Japonskom. Tá pokrýva tretinu svetového HDP a otvorí japonský trh najmä európskym poľnohospodárom. Opačným smerom majú ľahšie prúdiť stroje a autá. Dohoda je to opatrná a mnohé zvoľnenia budú len postupne nabiehať v nasledujúcich 10 – 15 rokoch. No i tak ide o významný krok. Najmä merkantilistickej Číne, ktorá zahlcuje svetové trhy štátom dotovaným tovarom a sama živí domáce protekcionistické opatrenia, by mal zvyšok sveta ukázať, že z voľného obchodu je viac blahobytu. No aj USA či Európa majú ešte nesplnené úlohy nielen v oblasti ciel a taríf, ale aj v štátnych dotáciách do viacerých sektorov.