Ešte v júni Peter Pellegrini vyjadril obavu, či je uvedenie tretieho bloku v novembri 2018 reálne. O mesiac neskôr za osobnej podpory ministra Žigu absolvoval na stavenisku kontrolný deň. Svorne skonštatovali, že všetko ide podľa plánu a tretí blok bude určite spustený v apríli 2019. Teda pol roka hore dole, to nestojí ani za zmienku.
Napokon, čo je to šesť mesiacov v porovnaní so šiestimi rokmi? Mochovce podľa pôvodného plánu totiž mali byť v prevádzke už od 2012. A mali stáť 2,8 miliardy eur. Dnes je rozpočet 5,4 miliardy, z toho 700 miliónov má najnovšie požičať cap záhradník – spoločnosť Enel. V situácii, keď už na svete neexistuje žiadna banka, ktorý by na dokončenie tohto nepodareného dielu zo seriálu A je to! dala čo i len cent, to bude teda to povestné steblo pre topiaceho.
Paradoxné však je, že toto steblo v podstate podáva topiaci sa sám sebe. A to steblo si nechá ešte aj zaplatiť, keďže nič neinvestuje, ale iba požičiava. Tiež podmienky úveru nie sú známe a tak nám ostáva iba veriť, že tentoraz to už naozaj vyjde.
Lenže veriť komu? Ministrovi, ktorý sa od nástupu do funkcie v Mochovciach ukázal až teraz, vôbec po prvýkrát? Predsedovi vlády zo strany Smer, ktorej spriaznené firmy už roky profitujú z odďaľovania dostavby? Alebo akcionárovi, ktorý atómovú elektráreň ešte nikdy nikde nestaval?
Dostavba Mochoviec je ako skladací nábytok, napríklad taká obývačková stena. Priveziete si ju domov v demonte, avšak návod je niekedy nejasný a nikto vám s tým nevie pomôcť. Rozobratá vám zaberá pol obývačky, jednotlivé časti nesedia, každý deň skladaním premrháte kopec času, no sústavný pocit, že už chýba dotiahnuť už iba pár skrutiek vám nedovolí vykašlať sa na to. Napokon ju možno po rokoch trápenia naozaj poskladáte a zistíte, že okrem toho, že obývačkové steny už dávno vyšli z módy, ju vlastne vôbec nepotrebujete.
Rovnako je to aj v prípade Mochoviec.
Tretí a štvrtý blok tejto atómovej elektrárne sa začali stavať ešte v roku 1987, pričom v roku 1991 došlo k zastaveniu prác. Tieto boli obnovené v roku 2008 po privatizácii Slovenských elektrární talianskou spoločnosťou Enel. Keďže 34% vlastníkom v tejto spoločnosti naďalej ostala Slovenská republika, jedným s dôvodov na dostavbu bolo v oblasti výroby elektriny zabezpečiť našu energetickú sebestačnosť. Táto mantra sa však vďaka sieťami poprepájanej Európe a liberalizácii vnútorného trhu s elektrinou medzičasom stala iba drahým prežitkom.
V prípade Mochoviec však už cesty späť niet. Za 5,4 miliardy eur a pri súčasnej cene elektriny by sme ju mohli na trhu nakupovať štyri roky a doma by sme nemuseli vyrobiť ani watt. No cena elektriny rastie a 4,9 miliardy je už preinvestovaných. Ako najlepšie riešenie je preto Mochovce už iba dokončiť. Toto si však vyžaduje okrem skúseného stavebníka, ktorým, žiaľ, taliansky Enel nie je, aj prísny dohľad. Ani jedna z vlád Roberta Fica ho nebola schopná zabezpečiť, aj kvôli prepojeniu na dodávateľské firmy.
A tak podľa hesla „čím hůř, tím líp“ sa z Mochoviec stal čierny Peter, vďaka ktorému sa od Slovenských elektrární naša generácia dividend zrejme nikdy nedočká. Preto ak by sa našiel kupec ochotný aspoň čiastočne zalátať dieru po Ficovom pre Slovensko nevýhodnom rozhodnutí tlačiť v roku 2008 Talianov do dostavby, nemali by sme váhať ani sekundu a Slovenské elektrárne doprivatizovať. Sú síce dominantným výrobcom elektriny na Slovensku, ale pôsobia na voľnom trhu, do ktorého štát nemá ako a prečo zasahovať.
Autor je poslanec NR SR a tímlíder SaS pre energetiku