Tento rok sa nesie v znamení výročí a pripomínaní si dejinných udalostí, ktoré sa týkajú formovania historického vedomia národa. Bez tejto pamäti, nech to znie pre niekoho akokoľvek abstraktne a neuchopiteľne, nemôže žiaden národ projektovať svoju budúcnosť. Sté výročie vzniku československej štátnosti, invázia vojsk Varšavskej zmluvy do našej krajiny a významná úloha Alexandra Dubčeka, Slovenské národné povstanie, prijatie Ústavy SR – to všetko sú míľniky, ktoré by mal mať vo svojom vedomí každý občan tohto štátu. Skutočnosť je však často diametrálne odlišná a viac než smutná.
Nechcem zjednodušovať problém, ale moje stretnutia s mladou generáciou, ktoré absolvujem po Slovensku, ma doslova šokujú svojou výpovednou hodnotou. Dnešná generácia má len matné poznanie o týchto udalostiach. A požadovať od nich ešte aj nejakú hrdosť na vlastnú históriu by bolo asi príliš odvážne... Nie je mojím plánom zhadzovať ich, iba sa sám seba pýtam, kde zlyhávame. Hádzať všetko na učiteľov dejepisu a školstvo by bolo iba zjednodušením problému. Presne v zaužívanom duchu – našli sme vinníka a ide sa spokojne ďalej.
Realita je však oveľa zložitejšia. Dvadsaťpäť rokov budujeme úspešný príbeh mladej krajiny. Mení sa ekonomika, rastie životná úroveň, sme akceptovaným partnerom na medzinárodnom poli. Napriek tomu sme v sústavnom a permanentnom zápase, ktorý má doslova charakter tichej občianskej vojny. V rámci nej je dovolené všetko, čo slúži úzkemu politickému účelu. Spochybňujú sa ekonomické výsledky, postavenie Slovenska v zahraničí, vytvára sa nedôvera k bezpečnostným pilierom štátu, sami seba označujeme za mafiánsky a nedemokratický štát. A ak je potrebné ešte spochybniť aj historické vedomie, aby sa v pamäti mladej generácie etabloval len hejt, liberálne mienkotvorné médiá to radi urobia. V ich podaní bol Dubček len komunistická naivka, ktorá nič nepochopila, čo oni dnes už dobre vedia. Pripomenutie prijatia Ústavy je pre nich mečiarovský sviatok. V čase SNP zase hrajú dokumenty o dobrom a asketickom Hitlerovi a čudnom Churchillovi...
V tejto presile systematického mediálneho gumovania historickej pamäti nemá žiaden sebelepší učiteľ šancu. A záver tohto bizarného mediálneho obrazu je priam dokonalý. Po tom všetkom kritizujú politikov, že vďaka nim sú extrémisti v parlamente, a tešia sa podpore mladej generácie.
Som presvedčený, že ak sa má naša krajina pohnúť úspešne ďalej, toto šialenstvo musí prestať. Bez spoločného historického vedomia a s tichou občianskou vojnou si kopeme vlastný hrob. Vytvárame tým podmienky na sústavnú vnútropolitickú krízu a formujeme do budúcnosti generáciu bez historickej pamäti a hrdosti na svoj vlastný štát. Navyše je to neúcta voči predošlým generáciám, ktoré urobili všetko pre to, aby naplnili sen o demokratickej a slobodnej krajine. Je čas zamyslieť sa, ako ďalej. Slovensko si takú budúcnosť nezaslúži!