Som vedec, čo v praxi znamená, že používam metodológiu vedeckej práce, teda jej zaužívanú postupnosť: 1. predpoklad, 2. hypotéza, 3. experiment, 4. dôkaz, 5. konečná teória, aj v iných oblastiach života. Pozrime sa na proces transformácie SAV ako na vedecký výskum.
1. Predpokladajme, že prechod SAV na verejnú výskumnú inštitúciu je projektom potrebným nielen pre SAV, ale pre celú vyspelú demokratickú spoločnosť.
2. Hypotézou je, že všetky subjekty, aj ministerstvo školstva, vstupujúce do procesu transformácie, budú súčinné.
3. Spusťm
e experiment, ktorý mal potvrdiť predpoklad: v roku 2018 ústavy SAV prejdú na základe zákona o verejnej výskumnej inštitúcii a novely zákona o SAV na právnu formu verejnej výskumnej inštitúcie, budú mať viac nezávislosti, ale i oveľa viac zodpovednosti. Aké jednoduché.
4. Experiment však zlyhal.
5. Teória: už úvodný predpoklad, že podpora vedy je potrebou spoločnosti bol mylný, rovnako ako i hypotéza, že štátny aparát má úprimný záujem na transformácii. Hlasovanie v NR SR bolo jasným dôkazom toho, že predpoklad o tom, že sme vyspelou demokratickou krajinou, neplatí. Alebo kríva na obe nohy.
Toto však nebol experiment. Bol to reálny život. Bola to aktivita, v ktorej si slovenská spoločnosť naživo a v priamych prenosoch otestovala samu seba.
Aký dôkaz tento „experiment“ priniesol? Ak gesčné ministerstvo masívne problematizuje transformáciu erbovej akademickej inštitúcie do modernejšej právnej formy (ktorú predtým samo legislatívne pripravilo) a nekoná, je to iracionálne, ba čo viac, je to v rozpore s princípmi dobrej správy. Je to dôkaz, že o samotnú transformáciu v skutočnosti vôbec nešlo a správcom vecí verejných v našej krajine zrejme nejde ani o vedu. Ak krajine nezáleží na podpore vedy, ak si krajina s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec neuvedomuje, aká je úloha vedy a nezávislosti jej inštitúcií pre spoločnosť, je to vážny hodnotový problém.
Spor o SAV nie je nedorozumenie o papieroch a dátumoch. Je to mediálne pútavý zástupný príbeh principiálneho hodnotového sporu, ktorý prebiehal celý čas celkom inde. Pomôcť rozsúdiť ho mala jedna z najvyšších inštancií právneho štátu – Generálna prokuratúra. Ak je však stanovisko prokuratúry diskutabilné, kto je autoritou, na ktorú sa občan tejto krajiny môže obrátiť a spoľahnúť sa na jej verdikt? Ako funguje krajina, v ktorej poslanci parlamentu verejne priznávajú, že nerozumeli, o čom hlasujú? Tu sa dostávam oblúkom k tomu, čo som naznačil v úvode – z výsledku je zrejmé, že teória o tom, že sme vyspelou demokratickou krajinou, neplatí.
„Experiment“ však vyvolal oveľa zásadnejšiu otázku. Dnes je to SAV, kto príde na rad zajtra?