Rokovania o vstupe do Európskej únie v súčasnosti formálne prebiehajú so Srbskom, Čiernou Horou a Tureckom, hoci de facto len s Čiernou Horou (od roku 2012 bolo otvorených 31 kapitol) a so Srbskom (od roku 2014 otvorených 14 kapitol), pretože v nadväznosti na vývoj v Turecku po pokuse o prevrat pred dvoma rokmi k pokroku v rokovaniach nedošlo. Ako vidieť, aj rokovania s Čiernou Horou a so Srbskom prebiehajú pomerne pomaly.
Koncom júna Rada Európskej únie rozhodla, že budúci rok otvorí prístupové rokovania s Macedónskom a Albánskom za predpokladu, že tieto dve krajiny vytrvajú v implementácii reforiem a preukážu ďalšie konkrétne výsledky. Rada týmto rozhodnutím nezohľadnila odporúčanie Európskej komisie, podľa ktorej uvedené dve krajiny splnili všetky podmienky, ktoré členské krajiny Únie v minulosti stanovili pre otvorenie prístupových rokovaní. Niektorí členovia Únie sa totiž nazdávajú, že na posúdenie skutočného pokroku napríklad v oblasti právneho štátu, boja proti korupcii a organizovaného zločinu je potrebný dlhší čas.
Ukrajina, Moldavsko a Gruzínsko naďalej prejavujú záujem o vstup do EÚ, no nateraz sa musia uspokojiť s asociačnými dohodami bez prísľubu budúceho kandidátskeho statusu. Bielorusko, Rusko a Kazachstan, aj keď v nich sporadicky v minulosti bola prítomná vôľa po vstupe do EÚ, dnes nie sú realistickými adeptmi na rozšírenie.
Vstupy a odchody
Posledným rozšírením Európskej únie tak bol vstup Chorvátska v roku 2013 a v roku 2014 zmena statusu francúzskeho ostrova Mayotte v Komorskom súostroví z pridruženého zámorského územia EÚ na súčasť EÚ ako jej odľahlý región. Ostrov sa totiž v roku 2011 transformoval z francúzskeho zámorského spoločenstva na francúzsky zámorský department. Na základe tejto politickej zmeny Európska rada odsúhlasila v decembri 2013 zmenu jeho statusu.
Veľký šok však znamenal výsledok hlasovania o brexite z roku 2016. Spojené kráľovstvo tak EÚ v marci roku 2019 zrejme opustí, hoci v tejto záležitosti sú možné rôzne prekvapenia. Niekde sa to uvádza ako prvý historický odchod z EÚ, no nie je to tak. Napríklad v roku 2012 opustil Úniu Svätý Bartolomej – maličký francúzsky ostrov v Karibiku s asi deväť tisíc obyvateľmi. (Zostal však pridruženým zámorským územím EÚ.) Tento krok však zostal viac-menej nepovšimnutý. Možno však bol nevypočutým signálom rastu euroskeptických nálad a poklesu príťažlivosti európskeho integračného projektu.
Odchody niektorých území z predchodcu EÚ – Európskeho hospodárskeho spoločenstva – sa však vyskytli aj v hlbšej minulosti: v roku 1962 to boli francúzske zámorské departmenty v Alžírsku a v roku 1985 Grónsko, ktoré je súčasť Dánskeho kráľovstva (aj Grónsko zostalo na zozname pridružených zámorských území a krajín). Pre zaujímavosť – v grónskom referende v roku 1982 za odchod hlasovalo 53 percent voličov. Obyvatelia Grónska a Svätého Bartolomeja však naďalej majú občianstvo EÚ.
Pokles záujmu o vstup
Veľmi poučné sú aj pokusy o rozšírenie EÚ, ktoré zlyhali. Nedávno sa napríklad očakávalo, že v rokoch 2015 – 2016 sa súčasťou EÚ ako odľahlé regióny stanú aj holandské karibské ostrovy Bonaire, Saba a Sint Eustatius, čo sa nestalo. Členstvo v EÚ v euforických 90. rokoch zvažovali aj ďalšie tri krajiny, no nakoniec pre rast euroskeptických nálad a neskôr aj hospodárskej krízy v rokoch 2008 – 2013 ich záujem vyprchal: Švajčiarsko, Nórsko a Island. Spomenuté Švajčiarsko prihlášku do EÚ podalo v roku 1992. Časom však vstupný proces samo zablokovalo a v roku 2016 svoju prihlášku stiahlo.
Nórsko dvakrát kompletne vyjednalo a ukončilo prístupový proces, no referendá v rokoch 1972 a 1994 ho zastavili – formálne je však nórska prihláška len „zmrazená“ a hocikedy možno vstupný proces oživiť. (V roku 1994 bolo proti 53 percent zúčastnených.)
Čerstvým a potenciálne veľmi úspešným kandidátom na rozšírenie bol aj Island. V roku 2009 podal prihlášku a rokovania sa veľmi úspešne rozbehli. No islandská vláda ich prerušila v roku 2013 a v roku 2015 oznámila stiahnutie svojej prihlášky. Úvahy o obnovení rokovaní sa znovu oživili v roku 2017, no v súčasnosti na ostrove prevažuje odpor voči možnému členstvu. V Grónsku, Nórsku, na Islande a dokonca aj na Faerských ostrovoch sú však aktívnymi aj stúpenci vstupu do EÚ, takže otázka ich začlenenia do EÚ nie je zrejme úplne uzavretá.
Plnohodnotní členovia?
V roku 2013 prebehlo referendum o možnom podaní prihlášky do EÚ aj v San Maríne, no napriek podpore 50,3 percenta zúčastnených voličov nebolo platné pre nízku účasť. Plnohodnotné členstvo európskych mikroštátov v EÚ by však určite z rôznych inštitucionálnych a politických dôvodov bolo problematické.
Vzhľadom na aktuálnu situáciu nie sú nejaký čas realistické niektoré vízie rozšírenia, o ktorých sa ešte pred desiatimi rokmi diskutovalo, ako napríklad vstup Kapverdských ostrovov do EÚ, prekvalifikovanie niektorých holandských, britských, francúzskych a dánskych zámorských území na súčasti EÚ alebo špekulácie o nejakej forme integrácie do EÚ presídleneckých štátov ako Kanada, Austrália a podobne – pôvodne podporované niektorými nemeckými a britskými aktivistami, pričom pre druhých z nich by sa tak bol odstránil rozpor medzi príslušnosťou k EÚ a k anglojazyčnému Spoločenstvu národov.
Večná dilema
Celkovo môžeme konštatovať, že rozširovanie EÚ nie je v súčasnosti tak vysoko v zozname priorít, ako to bolo pred niekoľkými rokmi. Na jednej strane je to aj prirodzené – Únia sama sa musí adaptovať na nové výzvy a podnety, ako spomenutý Brexit, migračné tlaky, zmeny v medzinárodnom obchode, udržanie si konkurencieschopnosti a podobne.
Na strane druhej aj počas nášho prístupového procesu Únia riešila podobnú dilemu: či najskôr Úniu prehĺbiť a potom rozšíriť, alebo či je možné tieto dva procesy absolvovať paralelne. Pamätáme si, že v našom prípade bol vývoj paralelný. Uvidíme, ako bude Únia reagovať v súčasnosti.