Nielen vrabce, ale aj škovránky a sýkorky si čvirikajú, že dvojnásobný minister financií Peter Kažimír sa chystá na dôchodok. V „nezávislej“ Národnej banke Slovenska sa šéfovi náhle priťažilo a potrebuje vystriedať.
Šikovný politik si trafiku vždy nájde. Ešte je ale stále ministrom a zdá sa, že rozlúčka bude primeraná jeho šesťročnému vládnutiu. Počas týchto rokov prišlo k zavedeniu či zvýšeniu presne dvadsiatich daní a odvodov. Nie je priestor ich tu vypisovať, ak neveríte, ich zoznam nájdete aj na našej fanstránke. No a podľa všetkého sa pripravuje číslo 21. Do novely Zákona o hazardných hrách z dielne ministerstva sa totiž vlúdilo ustanovenie, ktoré by spotrebiteľským súťažiam dalo nálepku hazardu. Tá nie je len symbolická, okrem novej 15-percentnej dane so sebou prináša aj obrovský náklad byrokracie, ktorú má na pleciach prevádzkovateľ hazardných hier. Tento návrh hneď troma spôsobmi demonštruje, aké vrodené chyby pri tvorbe nových regulácií má táto vláda.
Po prvé, táto nie malá zmena sa do návrhu dostala až po skončení riadneho pripomienkového konania. Verejnosť tak dostala minimálne šance zareagovať. Pretláčanie nových dôležitých zákonov nie cez riadnu diskusiu, ale cez rôzne prílepky, je pre celú vládu typické. Nedávno bola zmena systému obhliadok mŕtvych prilepená k zákonu o radiačnej ochrane a zmena kompetencií zdravotníckych asistentov k zákonu o omamných látkach.
Po druhé, jedno ministerstvo ide proti druhému a v ich konaní nie je žiaden ucelený systém. Ako prvá začala nad navrhovanou zmenou nariekať Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora a potom Zväz obchodu. Práve malí slovenskí predajcovia a výrobcovia nebudú mať administratívne kapacity na to, aby vo svojom marketingu použili aj „hazardné“ súťaže. Jeden deň vláda drukuje slovenským výrobcom a druhý deň ich pichne vidličkou do chrbta.
Na záver to najsmutnejšie. Ako ekonóm som presvedčený o tom, že zdroje v rukách ľudí sú využité vždy efektívnejšie než zdroje v rukách politikov. Preto som proti každému zvyšovaniu daní. Akceptujem však, že mandát od voličov dostali strany, ktoré sa chuťou zdaňovať netajili. Rozumiem tomu, že sa v minulosti zvýšili sadzby korporátnej dane, alebo že sa zvyšujú stropy odvodov. Snaha zdaniť všetko, čo sa hýbe, je však absurdná. Pri dani z poistenia, reťazcov či spotrebiteľských súťaží sa bavíme o desiatkach miliónov, niekedy ešte o nižšej sume. Pre rozpočet bezvýznamné, no významne komplikujúce život tým, ktorých to priamo zasiahne. Ako keby nie prosperita spoločnosti, ale maximálny výber daní boli ultimátnym cieľom ministerstva financií a vlády.