Niekedy rozmýšľam, čo je horšie: zatvárať oči pred evidentnými problémami alebo neustále trpieť pocitom, že všetko je zle, a varovať pred ďalšími krízami a ktohovie čím ešte? Asi sa zhodneme, že zdravé nie je ani jedno. Posun medzi oboma úchylkami sa pritom správa značne cyklicky: kým pred poslednou krízou bolo pre väčšinu ľudí až do posledného okamihu všetko v poriadku, po kríze sa zase roztrhlo vrece s prognózami kolapsov. Alebo lepšie povedané: podobné extrémy sú jednou zo samotných príčin cyklu a v podstate ide len o variáciu na známe prepínanie medzi chamtivosťou a strachom.
Typická pokrízová úvaha ide po nasledujúcej osi: krízu spôsobila príliš uvoľnená politika centrálnych bánk, z krízy nás dostalo len to, že boli podané extrémne monetárne steroidy, čo však nemôže skončiť inak než ešte väčšími problémami v budúcnosti (napríklad hypersupermegainfláciou, ktorá je už 10 rokov „za rohom“). To nikomu neberiem, ale osobne ma neuspokojuje z mnohých dôvodov. Jedným z nich je, že minulosť, ako napríklad pokusy na ľuďoch, ukazujú jasnú vec: bubliny a následné prepady cien aktív si ľahko vytvoríme a vytvárame aj bez podpory zo strany uvoľnenej politiky centrálnych bánk. Tá môže všetko priživiť, ale je tiež ľahké sa na ňu vyhovárať.
Objavili sa absurdné úvahy a výhrady – spomenúť si môžeme napríklad na kritiku, že Fed síce prudko zvyšuje svoju súvahu, ale novovytvorené rezervy sa nemenia na bankové úvery a len sedia v súvahách bánk. Problém s podobným tvrdením je „len“ v tom, že objem rezerv vytvorených centrálnou bankou sa nemôže zmeniť inak, iba politikou centrálnej banky. Ale vráťme sa ešte k údajnému monetárnemu dopingu. Ak sa nechceme stať obeťou simplistických úvah, musíme si uvedomiť, že to, či sú sadzby „vysoko“, či „nízko“, musíme merať relatívne podľa niečoho. A naša historická skúsenosť, či dokonca dojem, tu nie je tým najlepším meradlom.
Môžeme namietať, že „doping“ sa prejavuje na finančných trhoch, teda pravidlá založené na stave reálnej ekonomiky sú zavádzajúce. Lenže to by sme museli niekde vidieť nejakú plošnú bublinu. Podľa mňa je niekoľko trhov, respektíve segmentov našponovaných, ale o plošnom extréme možno hovoriť ťažko. Čím sa nakoniec trochu zacyklujeme, pretože končíme pri tvrdení „je/nie je tu doping, pretože tu je/nie je bublina“. No a niekedy tak premýšľam, čo je horšie: zatvárať oči pred evidentnými problémami alebo zase neustále trpieť pocitom, že všetko je zle a varovať pred ďalšími krízami a ktovie čím ešte?