V sobotu 29. septembra sme už po tretíkrát oslávili Medzinárodný deň byrokracie. Tentoraz už skutočne medzinárodný, keďže k našej iniciatíve sa pridali ďalšie tri krajiny. S tým bolo spojené aj vyhlásenie Byrokratického indexu. S výsledkom 222 hodín ročnej byrokratickej záťaže malého podnikateľa sa Slovensko spomedzi štyroch sledovaných krajín umiestnilo najlepšie. V skutočnosti však viac ako päť pracovných týždňov zabitých byrokraciou nie je žiaden úspech.
Problém byrokracie je oveľa vážnejší ako len to, že si musíme vziať v práci pol dňa voľno a vystáť rad na úrade. Administratívne prekážky sťažujú návrat slovenských medikov zo zahraničných pôsobísk, zabraňujú bezdomovcom získať doklady a získať pomoc zo sociálneho systému, menia špičkových vedcov na Martin Vlachynskýsekretárky, zabíjajú nápady slovenských podnikateľov hneď v zárodku.
Boj s byrokraciou je súčasťou azda každého politického programu. Napriek tomu je pokrok pomalý, ak vôbec nejaký. Niekedy jedno zrušené pravidlo nahradia dve nové inde. Spokojnosť klientov rôznych úradov nikto nevlastní. Neodvíjajú sa od nej platy úradníkov a súvislosť medzi spokojnosťou klientov a preferenciami politikov je taká zložitá, že sa jej politici neboja.
Ak sa aj nejaká časť verejnej správy snaží situáciu zlepšiť (napríklad ministerstvo hospodárstva so svojimi propodnikateľskými balíčkami), naráža na bariéry rezortizmu. Každé ministerstvo, každý úrad si zubami-nechtami bráni svoju sféru vplyvu. Vo verejnej správe chýbajú šampióni, ktorí by si vzali za cieľ bojovať proti byrokracii a zároveň boli na tento boj patrične vyzbrojení právomocami.
Môže sa to zdať zveličené, ale tak ako potrebujeme nezávislú políciu, prokuratúru či súdy, treba istú autonómiu aj pri boji s byrokraciou. Nemusí to byť v podobe konkrétnej osoby alebo inštitúcie (tých máme povytváraných neúrekom), ale skôr v podobe pravidiel, ktoré by zväzovali ruky poslancom a vláde tak, aby ich vytvorenie každého nového nariadenia, príkazu či obmedzenia stálo trocha politickej bolesti a ťažkej práce. Takými pravidlami môže byť obmedzenie poslaneckých „prílepkov“ (napríklad cez povinné vytváranie doložiek a pripomienkových procesov) či obmedzená doba platnosti nových regulácií, ktoré by sa po pár rokoch museli vždy povinne vyhodnotiť a znovu schváliť. Takýto šampión však sám od seba nevznikne, musí si ho vyžiadať verejnosť.