V hospodárskych dejinách samostatnej Slovenskej republiky sa najčastejšie hovorí o spackaných privatizáciách. No väčšinou sa kritika privatizácie preháňa. Zabúda sa na to, že neprivatizovaním sa dá pokaziť oveľa viac. V týchto dňoch sa odohráva ďalšie dejstvo príbehu, ktorý by mohol slúžiť ako príklad spackanej neprivatizácie.
Ministerstvo dopravy predložilo do pripomienkového konania návrh na výber koncesionára pre Bratislavské letisko (BTS). Keďže pre súčasnú vládu (a niekoľko minulých) je slovíčko „privatizácia“ vysoko toxické, používajú rôzne opisné termíny. Ale princíp privatizácie ostáva.
Ministerstvo má dokonca tak naponáhlo, že pripomienkovanie sa konalo v skrátenom konaní. Po 12 rokoch nečinnosti od posledného pokusu privatizovať letisko sa to môže zdať zvláštne, ale nie je. Ako sa píše priamo v návrhu: „Vzhľadom na súčasnú finančnú výkonnosť BTS je vysoko pravdepodobné, že bude nutné predĺžiť splatnosť alebo refinancovať úverové linky.“ Áno, letisko má vďaka úverom na terminál, ktorý zďaleka nie je vyťažený, problém.
V roku 2006 bola na stole ponuka za 220 miliónov eur za dve tretiny letiska. Nastupujúca vláda ju zo stola zhodila a namiesto toho letisku poskytla dotáciu 70 miliónov eur. Investorský zámer štátu bol premyslený len po strihanie pások pred kamerami a nerátal s krízovým vývojom. O viac ako dekádu neskôr tu máme letisko s problémami, ktorého privatizáciou cez dlhodobý prenájom získa štát odhadom 60 miliónov eur, teda menej, ako vložil do výstavby terminálu. Záujemca z roku 2006 mal preinvestovať 325 miliónov eur, dnes sa odhaduje priebežný kapitálový vklad koncesionára na 204 miliónov eur.
Nepripomína vám to celé niečo? Áno, podobný príbeh spackanej neprivatizácie sa odohral aj v prípade nákladného železničného dopravcu Cargo. Dohodnutý predaj za 520 miliónov eur a vstup silného partnera v roku 2006 sa však nakoniec z politických dôvodov neuskutočnil. Vláda rodinné striebro pred kapitalistami ubránila. Namiesto príjmu 520 miliónov eur tak v rokoch 2008 a 2009 vláda z daní Cargu, ktoré sa medzičasom ocitlo vo vážnych problémoch, poskytla pôžičku vo výške 166 miliónov eur. Pôžičku, ktorú v roku 2015 Cargo splatilo vďaka predaju svojich vozňov. Aj v tomto prípade sa nakoniec privatizovalo, ale za podstatne horších podmienok pre štát.
Štátne podniky, spravované politicky dosadenými manažérmi a zamotané v klbku mocenských vzťahov, krátkodobých cieľov a volebných kampaní, to majú na trhu bez garantovaného výsadného postavenia ťažké. Preto je dobre, že sa téma privatizácie opäť otvára. Letiskom by sa to skončiť nemuselo. Nájde sa odvážlivec, ktorý navrhne napríklad privatizáciu Slovenskej pošty?