Ekonomická politika u nás už nie je len nesprávna, často je vyslovene hlúpa. Za hlúpe možno považovať tie ekonomické opatrenia, ktoré zbytočne oberajú podnikateľov o zdroje a zároveň neprimeranými administratívnymi zásahmi obmedzujú ich podnikanie.
Keď majú zvádzať súboje s konkurenciou, ale vláda ich postrelí do obidvoch nôh naraz. Prvým výstrelom sú nové dane a odvody, prípadne skryté zvyšovanie starých, pričom súčasná vláda je majstrom v obidvoch disciplínach. Ak sa zvyšovanie daní podnikateľov len spomalí, spoľahlivo ich pribrzdí druhý výstrel – absurdná byrokracia.
Príkladov hlúpej ekonomickej politiky, ktorá kombinuje finančné a byrokratické rany namierené vždy na iný sektor ekonomiky, je celá kopa.
Dajú sa nájsť vo všetkých rezortoch, ale v pamäti čitateľov zrejme ešte stále najviac rezonuje zavedenie odvodu pre osobitné reťazce, pre ktoré sa vžilo aj označenie daň z potravín. Toto opatrenie je tak evidentne zlé, že sa proti nemu v tripartite postavili nielen zamestnávatelia, ale aj odborári, pretože sa obávajú jeho prípadných negatívnych dosahov na spotrebiteľov a zamestnancov obchodných reťazcov.
Jedným z argumentov, ktorý predkladatelia používali na svoju obhajobu, bolo vytvorenie fondu, z ktorého bude ministerstvo pôdohospodárstva podporovať domácich výrobcov. Domáci výrobcovia určite stoja za pozornosť. Tým však život najviac nekomplikujú obchodné reťazce, ale politika samotného ministerstva pôdohospodárstva. A nie je to len problematicky nastavený systém poľnohospodárskych dotácií, ale aj regulačná politika, ktorá obsahuje veľa zbytočných reštrikcií pre podnikateľov v poľnohospodárstve. Jedna z nich sa najnovšie dostala dokonca do prvej desiatky byrokratických nezmyslov v každoročnej ankete, ktorú podporuje Združenie podnikateľov Slovenska spolu s Republikovou úniou zamestnávateľov, a ktorú organizuje Združenie mladých podnikateľov Slovenska. Ministerstvo pôdohospodárstva v nej „zabodovalo“ zákazom používať suroviny od drobných pestovateľov na podnikanie. Tie možno použiť iba na predaj výrobkov vo vlastnom zariadení, ale nemôžu sa predávať iným firmám. Čiže ak má o produkt vyrobený aj z domácich surovín záujem iná firma, nemôže jej ho nikto predať.
Opakom hlúpej je múdra ekonomická politika. Ako by v tomto prípade mala vyzerať? Úplne by stačilo nezavádzať opatrenia, akými je aj „daň z potravín“, ktoré nikto nepotrebuje, ničomu nepomôžu, len spôsobia chaos. Prestať blúzniť o nejakom fonde a namiesto toho podporiť domácich výrobcov zauditovaním zbytočnej byrokracie v rezorte a jej následným zrušením. A začať možno okamžite, zrušením byrokratického nezmyslu zakazujúceho predaj výrobkov drobných farmárov.