Flexibilita trhu práce. Čarovné slovné spojenie politikov, analytikov, ekonómov či médií. Nesmie chýbať pri žiadnom hodnotení konkurencieschopnosti, podnikateľského prostredia či pri návrhoch komplexných reforiem.
Ale čo to presne znamená? Nemalá časť verejnosti si pod tým predstavuje jednoduchšie prepúšťanie z práce. Nie náhodou, kde je nejaká mela, tam nájdete Zákonník práce a chystané zmeny v ňom. Či už vo Francúzsku, v Taliansku, Grécku, Španielsku, aktuálne v Maďarsku – Zákonník práce je výbušná záležitosť, ktorú populistickí politici veľmi radi rozdúchavajú.
Pracovný pomer má však dva konce. Alebo lepšie povedané – okrem konca je tu aj začiatok. Čím ťažšie a nákladnejšie spravíme rozviazanie pracovného pomeru, priamo úmerne s tým rastú aj náklady na jeho vznik, pretože v princípe je to ten istý náklad, na ktorý sa pozeráme z dvoch rôznych miest.
Zredukovať flexibilitu trhu práce na prepúšťanie je ako povedať, že futbal je len rýchle vystieranie nohy. Viac pružnosti znamená slobodnejšiu dohodu medzi zamestnancom (skupinou zamestnancov) a zamestnávateľom ohľadne podmienok vykonávania práce. Umožňuje lepšie skĺbiť potreby podnikateľského modelu s potrebami zamestnanca.
Jedným zo spôsobov, ako pružnosť trhu práce zmerať, je pozrieť sa na parametre pracovného vzťahu, ktoré povinne stanovuje zákon. Takúto metodológiu používa Index pružnosti zamestnávania, ktorý zostavuje šesť európskych inštitútov vrátane INESS.
Výsledky na rok 2019 zaradili Slovensko na 32. pozíciu spomedzi 41 krajín EÚ a OECD. Medziročne to znamená prepad o šesť priečok. Po nabehnutí ďalšieho zvýšenia povinných príplatkov, ktoré príde v máji 2019, sa Slovensko prepadne ešte o štyri priečky nižšie. Alebo aj viac, ak ostatné krajiny budú pracovať na zvyšovaní pružnosti svojich trhov.
Zlý výsledok Slovenska nie je veľkým prekvapením, na (ne)kvalitu nášho trhu práce upozorňujú odborníci už roky. Čitateľa by však mohol zaujať opačný koniec rebríčka. Krajinou s najpružnejším trhom práce sa stalo Dánsko.
Áno, čítate správne – ľavicový bastión, sociálny zázrak severu. V Dánsku napríklad zákon neurčuje ani minimálnu mzdu, ani dĺžku pomeru na dobu určitú, neukladá povinnosť vyplácať odstupné. Tieto parametre sú predmetom dohody zamestnanca a zamestnávateľa a ich kolektívneho rokovania.
Dánsko je svetlý príklad toho, že aj „sociálny štát“ môže mať prívetivé podnikateľské prostredie a že medzi zamestnancom a zamestnávateľom nie je vrodený konflikt, ale tento konflikt je väčšinou len dôsledkom huckania politikov.