Keby som mal vybrať kandidáta na najslabšie miesto moderného kapitalizmu, asi by to bol tunel. Nie v tom zmysle, v akom sa o ňom hovorí u nás. I keď aj ten dokáže napáchať veľké škody a primať ľudí k úvahám o tom, že pokiaľ s modernými autami havarujeme, bol by asi lepší návrat k žigulíku. Myslím tunel, o ktorom hovoril Albert Hirschman.
Porovnanie produktivity a reálnych miezd v USA a v Európe ukazuje podobný trend: produktivita dlhodobo rastie rýchlejšie ako mzdy. Po rokoch kapitalizmu, ktorý prispieval všetkým, sa tak vývoj od 80. rokov uberal smerom k systému, keď práca dostáva čoraz menší podiel na upečenom koláči. Čo v praxi často znamená, že tí najbohatší prudko bohatnú, zatiaľ čo životný štandard strednej triedy zhruba stagnuje. Tu sa do hry dostáva mechanizmus Hirschmanovho tunelu. Skrátene: v tuneli nastane dopravná zápcha, po čase sa znova začne hýbať ľavý pruh. Šoféri v pravom pruhu sa tešia a očakávajú, že po chvíľke sa pohnú aj oni. Lenže pravý pruh sa stále nehýbe a frustrácia napokon rastie viac ako v dobe, keď sa nehýbalo nič.
Tak je to aj s bohatstvom v spoločnosti. Kým bohatnú všetci, je všetko v poriadku. Kým istý čas bohatne len určitá skupina ľudí, býva to tiež v poriadku, pretože zvyšok to vníma ako náznak blížiaceho sa zvýšenia životného štandardu pre všetkých. Keď sa tak nestane, frustrácia rastie viac, ako keby stagnovali príjmy všetkých. „Nevyvolená“ skupina totiž začne podozrievať tú druhú, že podvádza. Alebo celý systém z toho, že je naklonený len niektorým.
Rozširovanie medzery medzi mzdami a produktivitou či všeobecne rast príjmovej nerovnosti vo vyspelých krajinách býva často pripisovaný globalizácii, ktorá na svetový trh práce priniesla veľký objem lacnej pracovnej sily. Trocha paradoxne tak znížila príjmové rozdiely medzi vyspelým a rozvíjajúcim sa svetom, ale zároveň zvýšila tie na Západe, kde sa teraz spoločnosť „v pravom pruhu“ začína búriť.
Popri globalizácii môžu zohrávať rolu aj „roboti“ a podozrievame aj rastúcu trhovú moc veľkých spoločností. Na hlavnej príčine pritom dosť záleží a obzvlášť na tom, či je svojím charakterom stála (zrejme tí roboti a nové technológie nahrávajú vyjednávacej sile kapitálu), alebo prechodná (dosah globalizácie na globálnu cenu práce). Ak je prechodná, krivky sa bez vonkajšieho zásahu začnú znova približovať. Ak ide o jav, ktorý by mal trvať aj naďalej, budeme musieť voľnému trhu možno trocha pomôcť s príjmovou rovnosťou, inak sa veľká časť spoločnosti rozhodne, že lepšie sú žiguláky, ktoré sú síce mizerné, ale zato si ich dovoliť môže každý.