Keď ešte svet nebol nakazený nemravnou boľševickou ideou, že za život jedinca zodpovedá niekto iný (na papieri kolektív, v praxi zahraničný diktátor), bolo sa to s farnosťami rovnako ako s inými majiteľmi majetkov. Ak sa niekde chcel uživiť kňaz, musela farnosť ako každý sedliak kúpiť pole, les alebo kravy a hospodáriť. Farári vtedy neboli „platení“. Museli si na seba zarobiť, a tak boli farnosti bohaté a chudobné. Potom prišla spomínaná vláda „všehomíra“ a s ňou len jedno povolené náboženstvo. Hlásalo, že nikto sa o seba nesmie starať sám, od narodenia do smrti bude dielikom v skladačke. Platilo to...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.