Keď som si prečítal úvahy Patricka Artusa o tom, akým problémom môže čeliť budúci šéf ECB, napadlo mi, že táto pozícia môže byť kandidátom na najhoršie zamestnanie na svete. Alebo skôr vo finančnom svete. Artus je šéfom výskumníkov v Natixis a poukazuje, že po prvé, monetárna politika v eurozóne nebude mať v prípade ďalšieho útlmu či dokonca recesie priestor na ďalšie monetárne uvoľňovanie.
Všeobecne rozšírený argument sa opiera o to, že sadzby sú stále na veľmi nízkych úrovniach, a teda v prípade potreby nemôžu už výraznejšie klesať. Niektorí ľudia preto dochádzajú k záveru, že by sadzby mali byť urýchlene zdvíhané, aby bol priestor na uvoľnenie. Zdvíhanie za každú cenu by však vyvolalo presne ten útlm, proti ktorému by sme sa museli brániť. Pripomínalo by záhradníka, ktorý v snahe šetriť v horúčavách s vodou prestal záhradu úplne zalievať a všetko mu tam uschlo. Hoci so mnou zrejme nebudú mnohí súhlasiť, ja sa domnievam, že priestor na monetárne uvoľnenie je v podstate vždy, ide len o to, čo nám dovolia naše myšlienkové vzorce, zvyky a tabu. Potenciálnych nástrojov je veľa – cielenie nominálneho produktu, cielene vyššia inflácia, peniaze z vrtuľníkov v tej či onej forme.
Po druhé, Artus tvrdí, že ak dôjde v eurozóne k útlmu, členské krajiny sa obrátia k expanzívnej fiškálnej politike. V čase, keď mnoho z nich dosahuje vysoké vládne zadlženie, môže ich politika donútiť ECB, aby „monetizovala fiškálne deficity“. Aj tu by však stálo za to dodať niekoľko „detailov“. Predovšetkým nie je ani zďaleka isté, či by došlo k fiškálnemu uvoľneniu. Pokrízové roky ukázali, že mnoho krajín v období, ktoré si toto uvoľnenie žiada, nie je schopných, alebo nie je ochotných takýto krok uskutočniť. Namiesto toho uťahovali, čo ekonomiku ešte viac potápa. Pre ECB a jej šéfa je to z blata do kaluže: fiškálne uvoľnenie by zvýšilo dlhy, a teda aj tlak na nejakú formu monetizácie. Opatrnejšie potom treba vnímať výrazy, ako je monetizácia vládneho dlhu. Môže to totiž ľahko vyvolávať mylný dojem, že ide automaticky o odsúdeniahodný proces, vyvolávajúci skôr či neskôr vysokú infláciu.
Po tretie, ECB môže tiež čeliť priamej fiškálnej kríze. Potom by sa vedenie banky muselo rozhodnúť, či pomôže krajinám v kríze, či nie. V prvom prípade hrozí toľkokrát skloňovaný morálny hazard, v druhom by nevyhnutne nasledoval rozpad eurozóny. Nepríjemných faktov spojených s postom šéfa ECB by sme mohli menovať oveľa viac. K tomu môžeme smelo pridať, že existujú veľké rozdiely v názoroch na podstatu problémov eurozóny a ich riešenie. Tak uvidíme, ako si nový šéf ECB bude počínať.