Je vás tam len 14, aj tak nič nezmôžete. S touto výhradou sa v kampani stretávam pravidelne a keďže mám za sebou päť rokov europoslancovania, môžem z vlastnej skúsenosti povedať, že to tak nie je. Naopak, europoslanec je „tučná“ funkcia, a to je spojené s formálnymi i neformálnymi možnosťami.
Predtým však o najdôležitejšej úlohe poslanca, a to je hlasovanie podľa najlepšieho vedomia a svedomia a, samozrejme, v súlade s predvolebnými sľubmi. Na prvý pohľad sa 13 slovenských zo 751 poslancov celkovo môže naozaj zdať málo. Avšak občas sa pritrafia situácie, keď o tom, či nejaký návrh prešiel, rozhoduje len zopár hlasov.
Napríklad v prípade smernice o autorskom práve, kde články 11 a 13 výrazne obmedzujú slobodu internetu, bolo možné opätovne hlasovať o vyhodení týchto dvoch článkov. Chýbalo len šesť hlasov (312 bolo za a 317 proti) a až sedem slovenských poslancov nehlasovalo za. Čiže len slovenskí poslanci vedeli odhlasovať, aby tento návrh prešiel.
Pri takzvanom Mobility package, ktorý výrazne komplikuje život slovenským autodopravcom a kde Robert Fico osobne doslova zapredal Slovensko Macronovi (o tom čoskoro viac), to bolo ešte tesnejšie. Chýbali len dva hlasy a zároveň nehlasovali štyria slovenskí poslanci za Smer. Takže uváženým hlasovaním a koordináciou vedia v niektorých prípadoch len slovenskí poslanci zabrániť veciam škodlivým pre našu krajinu.
Teraz k formálnym možnostiam europoslanca. Sú to takzvané parlamentné otázky, ktoré musia byť zodpovedané a s ktorými sa dá ďalej pracovať ako s podkladom voči úradom a podobne. Týchto otázok som za päť rokov položil 190. Ďalej to je možnosť podávať pozmeňovacie návrhy, ktorých som podal vyše 1 200. Stovky z nich prešli a určite spravili život aspoň trošičku lepším, i keď na to sa trofejné ženy nezískavajú, ako hovorí kolega Juraj Karpiš.
Skutočnú váhu europoslanca však cítiť pri neformálnych možnostiach, napríklad pri stretnutí s komisárom. Nikde nie je napísané, že nejaký eurokomisár je povinný stretávať sa s europoslancami, napriek tomu je možné termín dostať. To som urobil v prípade Dankovej dane z potravín.
Po tom, čo som v tejto veci položil dve parlamentné otázky a napísal dva listy Komisii, som požiadal o stretnutie eurokomisárku Margrethe Vestagerovú a naliehavo jej predostrel situáciu, do ktorej Andrej Danko dostal všetkých občanov Slovenska. Výsledok bol, že Dankova daň z potravín bola pozastavená a medzičasom túto hlúposť zrušil aj slovenský parlament. Takto sa robí konkrétna opozičná politika pre ľudí, na to je mandát europoslanca ako stvorený. A keďže ja už nekandidujem, budú presne takto postupovať moji nástupcovia Eugen Jurzyca, Alojz Baránik a Lucia Nicholsonová.