Veľkonočné zopakovanie si „otčenáša“ v kostole mi naštartovalo sériu otázok o pravdivosti jeho žitia. Či sa v laviciach omieľa vedome, alebo rovnako mechanicky ako pohanské „šibi-ryby“? Či naozaj chceme, aby sa diala vôľa Božia? Či skutočne odpúšťame našim vinníkom a či sa vieme nechať zbaviť „zlého“? Výsledok je „jednoznačne nejednoznačný“ – každý robí asi najlepšie ako vie.
Čo sa mi však dlhodobo ukazuje ako neobíditeľný kompas v hľadaní nejakého životného princípu, je pozorovanie, že to, čo hľadáme vonku, sa nám ukáže až vtedy, keď to nájdeme najprv v sebe. Dostávame len toľko rešpektu, koľko ho máme voči sebe, dostávame toľko lásky, koľko jej cítime pre seba a vidíme toľko pravdy, koľko jej vieme v sebe vidieť. A tak sa dostávame k tomu, že aj odpustiť vieme iným až vtedy, keď odpustíme sebe.
Stáva sa nám, že sa sťažujeme na život, na štát, na veci, na ľudí, na situácie – na vôľu Božiu, napriek tomu, že si ju pri rannej modlitbe želáme, aby sa stala. Z tých ľudí a situácií, ktoré nám niekedy ukazujú pravdu o nás ,hoc aj tvrdo´, si sami robíme spomínaných vinníkov.
A vôbec – dá sa „zlého“ zbaviť? Einstein povedal, že neexistuje zlo, ale len nedostatok dobra. Dá sa teda zmeniť, pokiaľ ho naplníme láskou, pochopením, prijatím a následnou aktivitou. My však radšej niečo označíme ako „zlo“, snažíme sa ho „zbaviť“, no nedostatok dobra naším odporom pretrváva a rastie. Platí to aj pre „zlo“, ktoré je v nás samých. (Dôležité upozornenie pre neskúsených užívateľov prijatia! Prijatie neznamená pasivitu!!! Znamená, naopak, aktivitu prameniacu z pochopenia. Tá aktivita môže byť aj veľmi jednoznačná, no kvalitu jej výsledku určuje práve to, či sa deje v hneve alebo láske. Bez prijatia zväčša len roztáčame opakujúce sa koleso našich osobných dejín.)
Nech mi je odpustené, že si kladiem otázky pri niečom tak nemennom. Pri tom nie je ani čo meniť, stačí si len uvedomiť slová, ktoré hovoríme. Že zbaviť sa „svojho zlého“ môže znamenať naplniť sa láskou, naplniť sa láskou znamená vedieť si odpustiť, vedieť si odpustiť znamená vedieť odpustiť iným, vedieť odpustiť iným znamená, že vieme prijať Božiu vôľu. A až prijatie je moment, keď dokážeme pochopiť a meniť svet. Nie v odpore a hneve.
Dokonca si myslím, že otec náš nie je až tak ďaleko na nebesiach. Že je hádam aj oveľa bližšie a len čaká na našu vedomejšiu spoluprácu.