Tu som písal o prekvapivo nízkej odbornosti Progresívneho Slovenska, ktoré sa naozaj prepracovalo k sľubu európskych miezd. Rovnako ma prekvapuje ich klimatický cieľ a to znížiť množstvo emisií o 55 percent do roku 2030.
Parížska dohoda z roku 2015 hovorí, že jej signatári sa zaväzujú stanoviť cieľ vypúšťaných emisií na obmedzenie oteplenia planéty v roku 2100 o 2C oproti predindustriálnej úrovni, pričom sa majú vyvinúť snahy, aby to bolo len 1,5C.
Na základe tejto dohody navrhla Európska komisia do roku 2030 zníženie emisií o 40 percent oproti roku 1990. Hoci náš záväzok mohol byť aj miernejší, považujem ho za prijateľný kompromis medzi ochranou prírody a dnešným životom. Emisie produkujeme najmä pri výrobe energie, v spaľovacích motoroch a v priemysle.
No zo 40 % sa možno stane 45 percent, pričom Európsky parlament pri jednom zo svojich posledných tohtoročných hlasovaní vyzval na sprísnenie cieľa až na 55 percent. Sú to zbytočne prísne iniciatívy, keďže EÚ sa podieľa na celosvetových emisiách CO2 podielom približne 10 %. Keby si teda dala EÚ cieľ zníženia emisií hoci o 100 percent, na globálnom otepľovaní by sa to prejavilo minimálne, no dopady na európsky priemysel a ekonomiku by boli katastrofálne.
Akékoľvek dohody majú zmysel len na úrovni väčšiny sveta. Pokiaľ my si nezmyselne sprísnime naše emisné limity a napríklad Čína nie, tak akurát v Európe prídeme o pracovné miesta, ktoré sa presunú do Číny, Indie a pod., čo zhorší európsku konkurencieschopnosť.
V tejto fáze požadovať zníženie emisií o 55 percent je čistá utópia, výrazne by to poškodilo prakticky všetky priemyselné podniky a priemyselná výroba v EÚ, ktorá už bez tak dlhodobo klesá, by klesala ešte rýchlejšie. Dúfam, že každému je jasné, že len z ochrany prírody sa nedá vyžiť, ak chceme zároveň žiť moderným životom so všetkými jeho výdobytkami.
Sprísnenie cieľa otepľovania z 2C na 1,5C, ako to navrhuje Progresívne Slovensko, nespĺňa princíp hodnoty za peniaze ani náhodou (náklady vysoko prevyšujú benefity). Netvrdím to ja, ale profesor William Nordhaus z americkej Yale University, ktorý dostal minulý rok za svoje klimatické modely Nobelovu cenu. Som zvedavý na prepočty progresívcov, nobelistu sme na Slovensku zatiaľ nemali.
Požiadavka pána Hojsíka, že „dovozy z krajín, ktoré nepristúpia na adekvátne opatrenia na ochranu klímy, musia byť zaťažené uhlíkovou daňou“ je základným nepochopením toho, čo je dovozné clo. Clo je len extra spotrebná daň, ktorou zaťažujeme európskeho spotrebiteľa. Výsledkom bude, že v EÚ všetci schudobnieme, no uhlík sa bude do atmosféry vypúšťať veselo ďalej.
Uhlíkovú daň by malo zmysel zaviesť len celosvetovo, aj tam však treba používať zdravý rozum. Ak by sa totiž riadila prísnymi cieľmi Parížskej dohody, vyhladovala by cez vyššie ceny potravín na smrť o desiatky miliónov ľudí viac, ako by mohla kedy zachrániť zmiernením klimatických zmien. Populistické zahrávanie sa s nereálnymi cieľmi tak naozaj môže stáť ľudské životy.
Nezabúdajme, že otepľovanie planéty je len jedným z mnohých problémov, ktorým ľudstvo čelí. V celosvetovom prieskume OSN o prioritách ľudí na celom svete sa klimatické zmeny nedostali do top 10. Podotýkam, že za 50 rokov teplota v Nemecku viac-menej nestúpla. Absolútnymi víťazmi boli vzdelávanie, zdravotná starostlivosť, a pracovné príležitosti.
Sú preto oblasti, kde vieme urobiť omnoho viac, za omnoho menej - extrémna chudoba vo svete klesla na polovicu len za posledných 10 rokov, rovnako tak aj detská úmrtnosť. Výrazne klesla negramotnosť mladých, predĺžila sa dĺžka života. Každý deň má o 300,000 ľudí vo svete viac prístup k pitnej vode a k elektrine. Preriekol sa aj klimatický panel OSN, ktorý konštatoval, že „pre väčšinu ekonomických odvetví bude vplyv klimatických zmien malý v porovnaní s vplyvmi iných faktorov“.
Preto áno, chráňme našu prírodu, robme to so zdravým rozumom a nie tak, že o pár rokov zakážeme všetky autá so spaľovacím motorom, čo je ďalšia utopistická požiadavka pána Hojsíka.