Veľa ľudí, ktorí v princípe akceptujú vyššiu efektívnosť trhovej ekonomiky v porovnaní s centrálne plánovanou ekonomikou, si necháva akési emocionálne zadné vrátka vo svojej komunikácii. Povedia: „Nie je dobré, keď sa politici a úradníci vŕtajú každému živnostníkovi do roboty. Lenže štát predsa musí rozhodovať v dôležitých momentoch, nastavovať stratégiu. Lebo veď tú budúcnosť musí niekto naplánovať!“
A tak počúvame o strategických odvetviach alebo o odvetviach, ktoré sú niečím špeciálne. Štát v nich musí mať kľúčové slovo, pretože inak by upadli do chaosu a to by pre krajinu nebolo dobre. V takýchto prípadoch je dobré pozrieť sa von z okna. Tam, kde sa najviac hovorí o tom, ako dôležitá je úloha plánovania a „nastavenia stratégie“, býva často najväčší chaos.
Čo môže byť lepší príklad ako súčasný vývoj v slovenskom verejnom zdravotníctve. Opäť zažívame situáciu, že štát ide „núdzovo“ zvyšovať platby za poistenca štátu, aby narýchlo nalial do systému niekoľko desiatok miliónov eur a predišiel tak vážnym problémom v nemocniciach. Napriek tomu, že už v decembri mnoho odborníkov nahlas hovorilo, že rozpočet pre zdravotníctvo je nereálny. Napriek tomu, že problémy nespôsobilo nečakané zemetrasenie ani záplavy, ale spôsobili ich opatrenia tej istej vlády, ktorá ten rozpočet dala dokopy. A nemusí to byť tento rok posledné prilievanie. Vetami o tom, ako plánovači nevedia naplánovať jednu veľkú nemocnicu, papier radšej už trápiť nebudem.
Častý protiargument (populárny aj na predvolebných bilbordoch) je, že to nejde preto, lebo vládnu politici, a nie odborníci. S týmto tvrdením sú spojené hneď dva problémy. Ten prvý je, že v demokratickej exekutíve sa nedá byť odborníkom, a zároveň nebyť politikom. Pätica rôznych volieb zaručuje, že horizont myslenia vysokej exekutívy príliš nepresahuje jeden rok. Voliča treba kŕmiť pravidelne. Nepomohla by ani diktatúra technokracie. Komunisti sa chvíľu tvárili, že niečo také tvoria. Boj o moc však patrí aj k diktatúram.
Druhý problém je schopnosť jednotlivca riadiť komplexný systém aj pri dobrých motiváciách a úmysloch. Pri veľkých firmách dostávajú ich šéfovia spätnú väzbu prostredníctvom výsledkov konkurentov, čo im umožňuje efektívne upravovať svoju stratégiu – alebo skrachovať. Vo verejnom sektore takáto spätná väzba nie je. A tak plánovači plánujú svoje vzdušné zámky, kým svet okolo ide inam. Pozor, to nie je rezignácia na politickú zmenu! Aj politik môže situáciu zlepšiť – ak si uvedomí, že má menej plánovať a viac počúvať.