Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
24.05.2019, 00:00

Adela Vinczeová: Fandi blížnemu svojmu!

Verím, že vždy existuje akýsi tmel. Nejaký ten ‚hokej‘.

Adela Vinczeová: Fandi blížnemu svojmu!
Zdroj: Danka Matušková / moderátorka Adela Vinczeová

Ďakujem našim hokejistom za krásnu hru. Za nádej, že ak sa trochu viac zohrajú, tak sa im bude dariť budúci rok o niečo medailovejšie. Ďakujem im v mene všetkých žien za Borisa Valábika, ktorého „jamesbondovská“ mimika a mužná rozvaha spôsobili, že zápas ostal atraktívnym aj cez prestávku. Tešili sme sa a tešíme sa z našich dvoch hlavných miest žijúcich turizmom a dobrou náladou. Keď som v jeden deň sedela v reštaurácii, opýtal sa ma nemecký fanúšik v zrelšom veku, či toto je u nás normálne. Za oknom totiž spievali povzbudivé pesničky copatí fanúšikovia nórskeho tímu, oproti nim skackali maturanti s rapkáčmi, do čoho sa ešte aj „harekrišňáci“ rozhodli, že ich pokrik hare rama hare hare je rovnako zvučný a zaslúži si pozornosť. Dokonca sa chvíľami zdalo, že fandia indickej hokejovej reprezentácií. Skutočne ten radostný zmätok pôsobil, ako keby obyvateľom Bratislavy po tristo rokoch zrušili zákaz vychádzať do ulíc.

Napriek tomu, že som odmalička dušou dôchodca a prekáža mi hluk, prežívala som v tom momente potešenie z toho, že sa ľudia vedia mať radi, že ich spája eufória zo športového podujatia. Láska k blížnemu eskalovala až do momentov, keď napríklad kamarátkin pes pod rúškom tmy začal štekať na okoloidúcich opitých fanúšikov Lotyšska. Tí sa rozhodli mu zaspievať na znak priateľstva celú národnú hymnu. Takto svorne už neporušili zákon v mene ľudsko-psej vzájomnosti.


Kladiem si len otázku, či nám to ostane aj po hokeji. Keď motív lásky k blížnemu vyprchá. Či sa ten pupkatý ujco v slovenskom drese v električke v našich očiach zmení zo sympatického fanúšika naspäť na uchrchlaného deda. Či sa sused, s ktorým sme po dlhom čase sedeli na pive a fandili našim, zas stane len tým, čo v nedeľu ráno píli na cirkulárke a ešte aj volí „toho debila“. Verím, že vždy existuje akýsi tmel. Nejaký ten „hokej“. Všetci sme boli deti, každý chce byť šťastný, všetci máme radi dovolenky, uznanie, smiech, zmrzlinu alebo dobrý spánok. Ibaže tieto spojky nemajú natoľko silnú pozornosť ako celosvetový šport.

Možno nás majstrovstvá opäť naladili na základnú vlnu, v ktorej ostaneme aj po nich. Možno sa konečne naučíme hľadať to, čo nás spája, čo z nás robí jeden tím bez nutného súpera, ktorému by sme vypískali hymnu. Pritom každý môže ostať tým, kým je. Lebo zas keby všetci vyzerali napríklad ako bezvlasí „harekrišňáci“, bola by to veľká škoda. Predovšetkým v prípade hustej hrivy Borisa Valábika.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.