V poslednom období sa doslova vyrojili prípady mladých ľudí, ktorí sa stávajú obeťami šikany na školách. Každý štrnásty stredoškolák bol šikanovaný, každý tretí bol svedkom šikanovania. Aj to vyplýva zo správy štátnej školskej inšpektorky. V rámci prípravy projektu Škola bez nenávisti evidujeme, že hlavným dôvodom šikany medzi žiakmi je inakosť. Konfekčná veľkosť, sociálny status, modernosť oblečenia či typ mobilného telefónu... Jednoducho, ak niekto nežije život ako z Instagramu, môže sa stať terčom útokov zo strany spolužiakov.
Šikana a kyberšikana sú pomerne nové javy, s ktorými sa školy často nevedia účinne vysporiadať. Samotné postihnuté deti či ich rodičia sa často boja situáciu otvorene riešiť z obavy, že riešenie nebude účinné a situácia sa ešte zhorší. Pedagógovia často nevedia určiť, čo je prejavom šikany, či zachytiť šikanu, ktorá sa odohráva vo virtuálnom priestore. Niekedy môžu byť dokonca samotní pedagógovia terčom šikany.
Riešenie tejto otázky má vo svojej gescii Štátna školská inšpekcia. Ministerstvo školstva však nezostáva k tejto téme ľahostajné. Preto vytvorilo smernicu na elimináciu šikanovania a kyberšikanovania v školách a školských zariadeniach a ich prevenciu, ktorá poskytuje rôzne návody pre konkrétne situácie. Napríklad ako spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo ako spolupracovať s rodičmi žiakov. Zároveň je pomôckou pre školy, aby sa nenechali ovplyvňovať, napríklad zákonnými zástupcami agresora, alebo aby vedeli, kedy a ako nahlásiť prípady šikanovania príslušným inštitúciám.
Šikana je komplexným a komplikovaným problémom, ktorý sa nedá riešiť bez spolupráce všetkých aktérov. V rámci národného projektu Systematická podpora v boji proti prejavom extrémizmu a šírenia propagandy preto pripravujeme aj vznik Koordinačného centra prevencie. Jeho úlohou bude systematická podpora pre školy a školské zariadenia v boji proti prejavom extrémizmu a šírenia propagandy a riešenie konkrétnej ochrany, podpory, ale najmä prevencie sociálno-patologických javov.
Ministerstvo síce môže vytvárať a vytvára metodiky či pravidlá, školská inšpekcia môže kontrolovať, ale bez zmeny postoja žiakov, učiteľov či rodičov sa situácia nezlepší. Ľahostajnosť už nie je namieste, je potrebné, aby sa proti šikane mobilizovala širšia verejnosť. Inak sa len ťažko podarí zabrániť ďalším zbytočným tragédiám.