Deti nie sú, a preto sa musíme bez nich zaobísť; treba sa nám starať o druhý a tretí dôchodkový pilier – to je asi najčastejší obsah diskusií o starnutí obyvateľstva v našej domovine. Menej sa už hovorí o tom, že svoju úlohu tu hrá aj rôzna produktivita práce, nastavenie rodinnej politiky, miera zamestnanosti seniorov, starnutím populácie vyvolaná zmena dopytu po službách a tovaroch a zmena volebných preferencií, a podobne.
V lete 1998 u nás žilo 1,1 milióna detí (do 14 rokov), v lete 2008 už len 0,9 milióna detí. Počet detí klesol najviac v Trnavskom a Trenčianskom kraji, o 34, respektíve 32 percent. Mení sa aj naše správanie, vo vekovej skupine 30 až 39 rokov bolo ženatých/vydatých v roku 2018 49 percent obyvateľov, kým v roku 1998 až 77 percent obyvateľov. V skupine 40 až 49 rokov sú podiely 59 percent, respektíve 85 percent. V roku 2016 sa už len 63 percent detí narodilo vydatým rodičkám, 31 percent slobodným a tri percentá rozvedeným (zvyšok tvorí neudaný stav). Popravde, zatiaľ sa neukazuje, že by druhý pilier ako spôsob zabezpečenia na dôchodok bol prudko úspešný. Súvisí to asi aj so základným nastavením našej spoločnosti, ktorá pred záujmy spotrebiteľa kladie záujmy korporácií, a pritom s radosťou odkazuje na primitívny neregulovaný trh, na ktorom vyhrávajú mocní. Problém je, že ono sa to časom prevalí a vlády budú musieť hľadať iné riešenia.
Jedným z riešení je rast produktivity; počtom menej ľudí tvorí vyššiu pridanú hodnotu, a tým aj národné bohatstvo možno aj pre seniorov (to je otázka distribúcie). Lenže na to musíme mať buď šťastie – napríklad zdediť pomerne kvalitnú pracovnú silu, keď je na globálnom trhu oživenie a nadšenie, takže všetko vyriešia zahraniční investori, alebo rozum – napríklad podľa vzoru vyspelých hospodárstiev načrtnúť hospodársky program štátu, stimulovať vedu a výskum, podporiť vzdelanie a podnikavosť a podobne. K rozumu potrebujete ešte aj inštitucionálne kapacity, a to nie je ľahké zadanie.
Druhým riešením je mať viac ľudí – rodinnú politiku a zvýšenú mieru zamestnanosti seniorov. To by nemusel byť až taký problém, máme tradíciu škôlok a pracujúcich mám, moderné skúsenosti sa dajú čerpať z Európy. Lenže na to, obávam sa, tiež treba rozum a inštitúcie. (Nehovoriac o väčšom zapojení Rómov, ktorých miera zamestnanosti je niekde pod 20 percentami a pritom ich demografia je výborná.) Mnohí seniori by s radosťou pracovali aj dnes, keby nemuseli tráviť čas pozorovaním nášho zdravotníctva z chodieb čakární.
Mohli by sme rozoberať ďalšie riešenia a nové výzvy, ale obávam sa, že vždy by sme narazili na dve veci – rozum a inštitúcie – bez ktorých sa príliš nepohneme.