Keď posledné roky sledujete debaty politikov, máte pocit, že sa všetko točí okolo hodnôt. Najčastejšími otázkami sú liberalizmus alebo konzervativizmus: práva jednotlivca alebo silnejší štát? V skutočnosti sú názorové rozdiely v tom, či chceme prijať zodpovednosť a cítime spolupatričnosť za veci, ktoré sú mimo Európy, alebo sa chceme sústrediť len na naše problémy. Je komické, keď sa Európa tvári, že má zodpovednosť, ale v skutočnosti na mimoeurópske dianie dávno nemáme žiadny vplyv. Niesť zodpovednosť za veci, ktoré sme nespôsobili, je dosť veľké lúzerstvo.
Pre mňa je veľmi poučné, ako vplyvní ľudia, politici alebo novinári menia svoje argumenty. Pred niekoľkými rokmi bola hitom solidarita, avšak spoločenská klíma sa zmenila. Dnes už tým masu nepresvedčíte, preto je módou argumentovať nedostatkom pracovných síl: keď chceme byť bohatí, potrebujeme ľudí mimo Európy. V skutočnosti ich máme dostatok, len treba znížiť byrokraciu, zamestnať o tretinu menej úradníkov a poslať ich na pracovný trh.
Na Slovensku máme na jednej strane politikov, ktorí chcú silný etatický režim, nechcú migrantov a sú poznamenaní vládnutím. Na druhej strane stoja akože morálne čistí noví ľudia, ktorí obhajujú Junckerom stelesnené hodnoty modernej Európy. Celá debata sa vedie na tejto úrovni a medzitým sa nič nedeje, aspoň nič normálne. Štát míňa a prejedá svoju budúcnosť. Nezamestnaných nikto nenúti pracovať, masa ľudí poberá sociálne dávky z dôvodov, ktoré by normálny človek nevymyslel. Zdravotníctvo je v dezolátnom stave, ale ministerka predkladá ústavný zákon. Školstvu veria iba vedúci školských jedální, desaťtisíce našich študentov sú v Českej republike. Asi nie kvôli českému jazyku. Mohol by som pokračovať, avšak je to zbytočné, lebo ja to neviem zmeniť. Vidím, že to nefunguje, mám svoj názor, avšak vplyv na veci verejné nemám. A takých ľudí sú tu milióny. Počúvam nových a starých politikov, ale nepočujem nič o tom, čo chcú robiť a aká je ich vízia. Tí noví bojujú proti korupcii, ale tá je iba dôsledkom nefungujúceho štátu.
Funkčnosť štátu však vyžaduje viac, ako byť na sociálnych sieťach a hádať sa, kto bude na námestí 17. novembra. Ja som bol počas revolúcie pred tridsiatimi rokmi aktívny, avšak týchto potenciálnych rečníkov som nikdy v priestoroch VPN nevidel. To všetko mi vôbec neprekáža, kým nepomyslím na to, že keď sú schopní ukradnúť revolúciu, tak sú schopní všetkého.