Záujem o manželstvo v našej republike klesá. Svedčí o tom rastúci počet detí narodených mimo oficializovaných vzťahov. Mladí ľudia na spoločný život čoraz menej potrebujú posvätenie cirkvi či úradný záznam. Vzťahy sú voľnejšie, menej záväzné a obmedzujúce. Na druhej strane je čoraz viditeľnejší zápas LGBTI komunity o možnosť uzatvárať oficiálne zväzky. Paradox. Ale o tom som nechcel. Chcel som o väzbách. Na trvalý vzťah, teraz bez ohľadu na jeho právny rozmer, je potrebná silná väzba oboch partnerov. Tá väzba by sa v čase nemala meniť. Bez ohľadu na vonkajšie podmienky.
Vestonická venuša je najstarší 3D umelecký artefakt vymodelovaný ľudskou rukou. Má 26-tisíc rokov. Ako je možné, že ľudské dielo prežilo takúto dobu bez zjavného poškodenia zubom času, napriek vplyvu poveternostných podmienok? Pretože naši predkovia pravdepodobne prvý raz v našej histórii vyrobili umelecký predmet z keramiky. Zmiešali piesok a živec, čo je minerál obsahujúci oxid vápenatý, hlinitý a kremičitý. Pridali trochu popola, ktorý obsahuje draslík, urobili z tejto zmesi modelovaciu hmotu a začali tvoriť. Keď nadobudla venuša svoj neopakovateľný tvar, stačilo sošku posunúť do ohňa, kde procesom spekania vzniklo pevné a času odolné umelecké dielo. Môžeme ho obdivovať aj po desiatkach tisícov rokov. A opäť sme pri väzbách. Väčšina oxidovej keramiky je zložená z látok, ktoré sú tvorené iónovými kryštálmi, ktoré majú iónový charakter väzby, a tá je veľmi silná, po kovalentnej najsilnejšia. A má trvalý charakter. Preto venuša odolala korózii, oxidácii a iným vonkajším vplyvom, ktoré by podobné umelecké dielo zo železa či z dreva už dávno zničili. V prírode poznáme ešte mnoho iných väzieb, ktoré sú slabšie ako kovalentná či iónová. Tou najslabšou je väzba, ktorá drží molekuly pri sebe Van der Waalsovými silami. Tie začínajú prevládať, keď sú molekuly veľmi blízko pri sebe a elektrostatické pôsobenie síl je natoľko silné, že ich drží pohromade. Len čo sa však tieto molekuly vzdialia, ich vzájomné pôsobenie rýchlo (so siedmou mocninou vzdialenosti) klesá k nule.
Ak mám dovolené opäť trochu pritiahnuť chémiu či fyziku za vlasy, väzby vo vzťahoch sa pomaly menia z kovalentných či iónových na tie Van der Waalsove. Pôvodne intenzívne a veľmi blízke vzťahy sa po malom vzdialení stávajú veľmi slabými. Keby bola integrita Vestonickej venuše založená na Van der Waalsových väzbách, dnes by sme jej krásu zaručene obdivovať nemohli.