Zákon Andrey Kalavskej o stratifikácii nemocníc ide do parlamentu, akurát bez stratifikácie. Tento krok je už len symbolickým kvetom položeným na rakvu tejto reformy. Zomrela v čase, keď sa z nej mal stať ústavný zákon. Radšej nejdem riešiť, či tento krok bol len Ficovým nahnevaným kopnutím do Pellegriniho vežičky z kociek, musím si niečo ušetriť aj do krčmy.
Skúste sa na chvíľu zastaviť a spočítať reformy, ktoré sa na Slovensku uskutočnili za posledných 12 rokov. Prsty koľkých rúk ste použili? Že vám stačila jedna ruka nešikovného piliara? A to ste asi zahrnuli aj liekovú reformu, ktorú odklepla Radičovej vláda. Školstvo nič. Verejná správa nič. Poľnohospodárstvo nič. Možno ako-tak súdnictvo pod vedením ministerky Žitňanskej.
Projekt stratifikácie mal šancu stať sa prakticky jedinou reformou nielen v zdravotníctve. Používam minulý čas, aj keď projekt oficiálne odpísaný nebol. Voľby sa blížia až príliš rýchlo. Bola/Je to teda dobrá reforma alebo zlá?
Kvalita reformy nezávisí od toho, ako je napísaná, ale od toho, ako je implementovaná. Odpoveď na túto otázku preto nehľadajme príliš usilovne. Avšak to, že sa za túto reformu postavilo také široké spektrum záujmových skupín (poisťovne, nemocnice opozícia aj mnohí lekári), nasvedčovalo, že štartovacia pozícia bola dobrá.
Hlavným pozitívom stratifikácie bolo to, že sa pokúsila do slovenského zdravotníctva zaviesť nejaké ukazovatele kvality a nároku. Štát kvalitu prakticky nemeria v ničom, do čoho fušuje. A ak už ju náhodou meria, tak iba do zásuvky, teda z výsledkov nerobí žiadne závery. Zlé závery by predsa boli zlou vizitkou štátu. Stratifikácia bola v tomto výnimkou – ponúkala istý záväzok voči pacientovi.
Mala aj negatíva, ktorých som sa obával a ktoré boli znásobené v momente, keď sa začalo koketovať s ústavným zákonom. Jedným z problémov slovenského zdravotníctva je „zabetónovanosť“. Súťaž o pacienta prebieha iba vo veľmi malých rozmeroch (napríklad v pôrodníctve). Môže za to systém koncových nemocníc, spôsob úhrad (pacient je pre poskytovateľa často finančnou príťažou, nie žiadaným klientom), ale aj samotní pacienti, ktorí sa len postupne učia pýtať sa na kvalitu.
Stratifikácia hrozila, že formálne kritériá nenechajú priestor na konkurenciu alebo že miestami zmetie aj to, čo funguje. To však neboli nezdolateľné prekážky. Keď sa raz ustanoví systém, podmienky sa dajú dolaďovať.
Zdravotníctvo je s viac ako piatimi miliardami eur verejných výdavkov druhou najväčšou oblasťou verejného sektora. Ide o veľa. Dúfajme, že keď sa už nepodarilo dom postaviť, niekto aspoň využije stavebný materiál, čo ostal.