Byť lídrom politickej strany znamená vedieť, kedy je dosť. Predsedom strany Sloboda a Solidarita som jedenásty rok, presne tak dlho, ako existuje strana. Zažili sme výšky a pády a aktuálne máme vo všetkých voľbách najlepšie výsledky – NR SR 12 percent z roku 2016, máme župana z roku 2017 a dva mandáty v eurovoľbách v tomto roku.
Ako to už býva, začali sa natískať otázky: Je toto správny moment na odstúpenie? Príde niekto, kto posunie stranu k ešte lepším číslam? Alebo naopak, stiahne ju dole? Nuž, priznám sa, že neviem, ale ani nemusím vedieť, lebo práve o tom, kedy je dosť, nerozhodujem ja, ale členovia strany. Oni majú v rukách tú moc meniť veci, tak ako voliči vo voľbách. Podľa stanov strany SaS predsedu volia účastníci kongresu a nikto iný.
Mojou úlohou ako predsedu je umožniť ventiláciu rôznych nálad, to robím a medzičasom môžem povedať, že pravidelne. Prvýkrát to bolo v roku 2016 tesne po parlamentných voľbách, keď na kongrese verejne vyhlásil záujem o kandidatúru na predsedu strany Jozef Mihál.
Tak som zvolal na jún 2016 mimoriadny kongres, aby som Jozefovi umožnil kandidovať, aj keď môj mandát trval ešte rok. Dôvody, že som nečakal ešte rok, ale využil právo predsedu a zvolal mimoriadny kongres skôr, boli dva. Po prvé, keď dozreje čas na výmenu predsedu, môže byť aj rok veľa, a po druhé, a to bol hlavný dôvod, rok trvajúca kampaň na predsedu by strane veľmi uškodila. Našou úlohou je totiž riešiť problémy občanov, a nie svoje.
Zažili sme to v roku 2013, keď si Jozef Kollár takmer šesť mesiacov robil kampaň na predsedu. Nebolo to dobré, kazilo to vzťahy, tvorili sa tábory a končilo sa to odchodom tretiny členov. Toto rozhodne nechcem druhýkrát zažiť, povedal som si v roku 2016 a hovorím si to aj teraz. Máme sa sústrediť na Slovensko, na reformy a presviedčať ľudí o našej pripravenosti.
Môj podpredseda Ľubomír Galko sa tesne po našom riadnom kongrese v júni tohto roka verejne vyjadril, že som už dlho v politike a mal by som byť vymenený, a zároveň ohlásil, že zvažuje kandidovať na post predsedu strany. Úplne bez problémov, každý má právo na svoj názor a vždy som toleroval iné názory. Mať záujem o pozíciu predsedu strany a kandidovať na predsedu strany je základným právom každého člena strany.
Mojou povinnosťou je nedopustiť iks mesiacov trvajúce vnútrostranícke pnutia, ktoré by značne poškodili stranu, a preto som plne v súlade s našimi platnými stanovami zvolal na 7. septembra kongres. Na prípravu mal každý viac ako mesiac a konkrétne kolega Galko je v strane 10 rokov, pozná drvivú väčšinu členov a oni jeho a rozhodne nepotrebuje iks mesiacov kampaňovať. Navyše, ak má byť výmena predsedu strane prospešná, treba ju spraviť teraz pred voľbami, aby bol volebný výsledok o to lepší, to je predsa logické.
Postaviť sa v tajných voľbách všetkým členom je najdemokratickejší krok, aký v straníckom živote môže existovať. Prečo Ľubo Galko nakoniec nekandiduje, je otázkou na neho. Prečo niektorí členovia na kongres neprídu, je zas otázkou na nich, ale to nie je žiadna tragédia, veď vždy je niekto, kto sa na kongrese nezúčastní.
Za seba hovorím, že ma teší, že nečakane veľká časť členov prisľúbila účasť na kongrese a že spoločne vyšleme signál, že do volieb ideme jednotne.