Partnerská hádka, ako som sa dozvedela od skúseného terapeuta, slúži na čerpanie energie z toho druhého. Preto sa zväčša pohádajú ľudia, keď sú unavení, vyčerpaní a majú tým klesnuté vedomie. V momente si tak dokážu cieleným rýpaním prerobiť partnera na „kŕmelec“. Vtedy sa ľahko spustí domáca víchrica na akúkoľvek tému. V emóciách ponorený pár nadobudne iluzórny dojem, že vlastne „rieši dôležitý problém“. No len čo sa do veci vmiešajú emócie, mení sa kurz z cieľa – nájsť uspokojivý spoločný výsledok, na kurz – uľaviť si a podľa možnosti toho druhého čo najviac vycucať z jeho zvyškov energie. V hádke vieme preto umne vytiahnuť staré sváry spred rokov, uraziť tomu druhému rodičov alebo ženy zvyknú v ľútom boji vytiahnuť najagresívnejšie eso – plač. Vtedy muž skladá zbrane, alebo, naopak, zaútočí ešte agresívnejšie. Ego jedného je napokon najedené, ale ani jeden nie je naozaj spokojný.
Tento vzťahový vzorec prenesený do spoločnosti funguje podobne. Pohádať sa a cucnúť si „šťavu“ sa dá aj z cudzieho človeka. Nechutí to tak dobre ako z najbližšieho, ale keď nie je poruke, postačí aj bežný občan. Politika a kolektívny šport sú preto také populárne, lebo v sebe nesú absolútne špičkové kvality na výživnú hádku. Dokonca v takej miere, že ak by aj niekto prišiel s riešením, objaví sa nečakané množstvo ultimatívnych obhajcov svojich strán. Tí totiž v panike zisťujú, že by mohli nedajbože stratiť tému na hádku a každý návrh na zmier v sebaobrane okydajú najčernejšou kritikou.
Čím viac vnútorných konfliktov nosíme v sebe, tým viac podvedome vyhľadávame spory aj vonku. Preto nie je náhoda, že vyrovnanejší ľudia nie sú veľmi obľúbenými partnermi do žeravých debát. Neznamená to, že sú ľahostajní. Len ich východiskový bod nespočíva v negatívnej emócii, ale v nadhľade, z ktorého plynú oveľa efektívnejšie riešenia pre akýkoľvek problém.
Kým nás konflikty „živia“, kým sa budeme biť za naše „pravdy“, bude vždy k dispozícii dostatok aktívnych bojísk. V domnienke, že niečo vyriešime, si ospravedlníme aj všetky obete. Aktuálne som si všimla, že sa zvolebnieva a ľuďom začína „chutiť“ emočno z toho plynúce.
Paralela medzi tým, čo nosíme v sebe, a partnerským vzťahom, prípadne s politikou je teda zjavná. Okrem jedného detailu – na svoj vnútorný konflikt ani na politickú hádku nemôžeme aplikovať následný udobrovací sex. Aj keď by to po niektorých diskusiách mohlo osviežiť televízne vysielanie. Alebo by nás, naopak, definitívne prešla chuť na spory.