Klobúk dolu pred najnovšou analýzou iniciatívy To dá rozum. Samotná vzorka 15-tisíc respondentov je kvalitným základom pre štatistický výskum, špecifikácia okruhov problémov a prierez oboma „konkurenčnými“ skupinami, učiteľmi i žiakmi, dáva tušiť, že výsledok bude zaujímavý a že nás možno prekvapí. A prekvapil. Je predmetom spoločenských „small talkov“ i hlbších analýz. Analýza pomenovala problémy koncízne a bez emócií. Je prvým krokom, za ktorým azda budú nasledovať ďalšie – hľadanie riešení a prijatie opatrení. Štandardná mantra politikov pred voľbami i mimo nich – školstvo je naša priorita! – sa môže oprieť i o tieto výsledky. Mnohí sa možno konečne začnú vážne školstvom zaoberať. Čo teda s ním?
Problémov, na ktoré analýza poukázala, je veľa, každý z nich si zasluhuje osobitnú pozornosť. Študentmi masívne akceptované plagiátorstvo? Šikanovanie detí učiteľmi a šikanovanie učiteľov deťmi? Spôsob výučby v 21. storočí? Ako naučiť deti kriticky myslieť?
Akí sú učitelia dnes?
V záplave učiteľov, rukami ktorých som v mojej púti za vzdelaním prešiel, ostávajú v pamäti aj reálne mená. Boli to osobnosti a úžasní protagonisti tohto povolania. Vďaka láskavej učiteľke v prvej triede, pani učiteľke Podhradskej, sme sa bez akýchkoľvek problémov v škole adaptovali a chodili sme tam radi. Triedna učiteľka na druhom stupni ZDŠ na Sibírskej ulici pani Hajossyová nás dokázala naučiť svoj predmet i manažovať v zložitom období puberty. Erudícia a prístup môjho profesora na strednej škole Milana Gregora z vtedy zaznávaného gymnázia na Makarenkovej ma nasmeroval k môjmu terajšiemu povolaniu.
Určite i dnes existujú skvelí pedagógovia, ktorí v neľútostnom svete (napríklad vo virtuálnom), kde každý môže všetko a nikto nezodpovedá za nič, vedia nájsť krehkú a prepotrebnú rovnováhu medzi autoritou učiteľa a ľudským prístupom k svojim zverencom. Elementárna povinnosť učiteľa vzdelávať deti naráža čoraz častejšie na aroganciu generácií detí, ktoré (často v súzvuku so svojimi rodičmi) vedia všetko najlepšie a každú autoritu spochybňujú. S plným vedomím zveličenia konštatujem, že bývalí mizerní či podpriemerní žiaci často ovládajú spoločnosť, mnohí sa stali mienkotvornými „osobnosťami“ súčasnosti. Vzdelanie sa relativizuje. Na strane učiteľov nastáva rezignácia, cynizmus, odchod z pedagogickej sféry. A možno i šikanovanie.
Bohužiaľ, škola je presne taká, akí sme my. Tam, kde sa v spoločnosti evidentne začínajú prejavovať prvky dehumanizácie a povrchnosti, je dehumanizované a povrchné i školstvo. Kto má moc zmeniť tento stav?